piatok 2. augusta 2013

*le otázka na vás

Neviem, či si tento príspevok vôbec niekto prečíta, ale aj napriek tomu ho uverejním a budem dúfať :)
  Ani neviem ako začať... Posledný príspevok bol uverejnený 22: januára 2013... odvtedy som nepísala... vôbec... či už sa to týka jednodieliek, alebo krátkych imagine alebo môjho deníčku... nič... ani ťuk.
  Krátke vysvetlenie: budem stručná strašne ale strašne zlé obdobie plus škola... od mája som zadaná takže sa snažím plne venovať svojmu miláčikovi :) :* ...snáď mi prepáčite... teda ak to vôbec niekto číta :D
  Dnes ma napadlo, že sa pozriem na svoj starý blog... Neviete si predstaviť ten šok, keď som zistila že aj napriek tomu, že som niekolko mesiacov nič nenapísala sa pod poslednou časťou objavil komentár z mája... Krásny komentár, ktorý ma veľmi potešil a dojal... :) Týmto sa vás chcem spýtať, či by malo význam pokračovať... je to síce dávno čo som naposledy písala, ale verím že by to šlo... aj keď by to nebolo asi moc pravidelne...

Moc vás prosím, ak ste to náhodou niekto prečítali, odpovedajte  mi do komentára... možno že zase nakopnem svoju múzu a niečo splodím, ale k tomu treba motiváciu :)

Vaša PaťuŠ :)

utorok 22. januára 2013

Misery or Happiness - who knows - 32. časť

Ahoj kočky... 
Prepáčte za ten dlhý výpadok, ale škola je škola... Dúfam, že ste ma neopustili... Známky sa mi niektoré podarilo a niektoré bohužial nepodarilo opraviť, keďže v čase všetkých písomiek ma sklátila horúčka. Ak by som sa tu nejakú domu po vysvečku neukázala, tak pre známky :D
Enjoy... 

Ani som si neuvedomila ako a zaspala som. Zobudilo ma až buchnutie dverí. Zdvihla som hlavu a pred sebou uvidela dôverne známu tvár orámovanú ryšavými kučerami.
„Chýbala si mi.“ Hodila sa na mňa a riadne ma vystískala.
„Tak čo? Ako bolo u Harryho? Rozprávaj, preháňaj. Chcem počuť každý jeden detail.“ Sadla si oproti mňa na posteľ a čakala až začnem rozprávať. Tak som rozprávala. Všetko od môjho príchodu až po môj odchod. Meredith ma ani raz neprerušila, len pozorne počúvala a miestami sa usmiala.
„Prečo si sa s ním nevyspala?“ vysypala na mňa s takmer pohoršeným tónom.
„Keby mám možnosť spať s Harrym Stylesom tak neváham ani sekundu.“ Povedala a mňa bodla žiarlivosť.
„Meredith! Jediné čo ťa z celého môjho hodinového monológu zaujalo bolo to, že som odmietla Harryho?“ spýtala som sa mierne nahnevane a prekrížila som si ruky na prsiach.
„Jasné, že nie, len si mi nepovedala dôvod, preto ma to tak zaujalo.“ Obraňovala sa so smiechom.
„Ani sa nepýtaj na dôvod.“ S hlbokým povzdychom som si podoprela hlavu.
„Ty si ešte panna!“ vykríkla Meredith na celú izbu. Už som jej chcela odpovedať, no stihla niečo povedať skôr ako ja.
„Vitaj v kláštore!“ nadšene zvýskla a vrhla sa mi okolo krku. Zas. Takto sme klábosili ešte nejaké tie hodiny, až kým sa z chodby neozvalo hlasné: „Zhasnúť  svetlá!“ tak som len capla po vypínači a Meredith sa odobrala do svojej postele. O pár minút už pravidelne odfukovala a sem-tam si pochrapkávala.
Zatiaľ čo Meredith spala mnou lomcovala búrka pocitov. Bili sa vo mne dve moje polovice. Dôvod? Ako mi Meredith nezabudla vytknúť, nevyspala som sa s Harrym. Až teraz s odstupom času mi začalo dochádzať, ako sa musel cítiť on.
Na jednej strane ma dusil strach. Strach, že to zbabrem, že sa mu to nebude páčiť, že sa mu ani nepostaví... Na druhej strane ma Harry dokázal neskutočným spôsobom rozpáliť. Chcela som ho so všetkým, čo k tomu patrí, ale nedokázala som to.
Najhorším z mojich pocitov však nebol strach ani fakt, že ma Harry veľmi priťahoval, ale hanba. Ten neskutočne otravný pocit, že som pre Harryho len veľkým sklamaním. Bol pri mne, držal ma za ruku, šepkal mi nežné slová. A čo som na oplátku spravila ja? Zľakla som sa, násilne mu vytiahla ruky spod môjho trička a odstrčila ho od seba. Nedovolila som mu to. Akokoľvek veľmi som to chcela, niečo vo mne sa proste vzbúrilo a zastavilo ma. Niečo iné ma však potom nútilo zahanbene skloniť hlavu a nedokázať sa mu pozrieť do očí. Niečo vo mne sa proste rozhodlo odignorovať jeho tiché ukludňujúce šepkanie do mojich vlasov, jeho krásnu vôňu, jeho dokonalé telo a tie najkrajšie oči na svete.  
Teraz sa na mňa znova začali valiť všetky tieto pocity a ja som na svojom líci pocítila prvú slzu. Tentoraz to však neboli slzy bolesti či trápenia. Toto boli slzy poníženia. Poníženia tak veľkého a silného, že by zvalilo Berlínsky múr.
Prebudila som sa s opuchnutými a zalepenými očami v prázdnej izbe. Chvíľu som dumala kam mohla Meredith zmiznúť. Asi po pol hodine môjmu ešte prispatému mozgu docvaklo, že bude asi v škole. Tak som sa vyšuchtala z postele a len tak, ako som bola v pyžame a huňatých ružových ponožkách som sa vybrala do kuchynky. Nepredpokladala som, že tu môžem niekoho stretnúť, keďže všetci by mali byť v škole. A hoci som pevne dúfala, že tu budem sama a budem mať od všetkých pokoj, opak bol pravdou. Keď som vošla do kuchynky chrbtom ku mne sedel chalan. Vo chvíli, keď som sa snažila stadiaľ nenápadne vycúvať sa otočil.
„Ahoj Lex, čo ty tu. Nie si v škole?“ spýtal sa s úsmevom.
„Matt. Ja, vieš... no oni ma vyhodili... a ty tu čo robíš?“ šokovaná jeho reakciou som ledva vykoktala nejakú nesúvislú vetu.
„Čo tak na mňa pozeráš? Ak je to preto, čo si myslím, tak ja mám tvoj osobný život totálne v paži.“
„Ďakujem.“ Hlasne som vydýchla vzduch z pľúc.
„Čo si čakala?“
„Inú reakciu.“
„Akú?“
„Niečo typu: Aha prišla najväčšia Londýnska ku*rva ako to hlásala niekoľko časopisov.“ Povedala som úprimne a usmiala som sa, hoci mi do smiechu nebolo.
„Ale no ták. To by som o tebe nikdy nepovedal. Je to predsa tvoj život. Ale ak ti ten slávny chalan ublíži tak ho zbijem.“ Povedal so smiechom a hrdo vypol hruď.
„Poďme si pozrieť nejaký film.“ Navrhol Matt a ja som vďačne súhlasila. Predstava, že strávim celý deň zavretá sama u nás na izbe ma nijak nelákala. Dole v spoločenskej sále, ktorú sme teraz mali iba pre seba sme sa zvalili na obrovský gauč a Matt pustil nejaké dvd. Pustil film LOL. Dovtedy som ho nevidela, ale musím uznať, že sa mi neskutočne páčil. Po prvom filme to bol druhý, potom tretí až prišiel čas, kedy sa všetci vracajú zo školy, čo znamená, že prichádza čas, kedy by som sa mala utiahnuť do izby a čušať tam ako myš.

komenty? :) 

štvrtok 10. januára 2013

Wrrr

Ahojte dievčatá... Moc ma mrzí, že som už nejakú dobu nepridala časť, ale v poslednej dobe neviem kde mi hlava stojí. Určite to poznáte tiež. Je polrok, všetci učitelia naháňajú známky... A ja som na tom so známkymi veeeeľmi zle... Čiže ma čaká teraz riadna makačka, čo sa učenia týka, preto vážne netuším kedy sa dostanem k písaniu... Som za to sama na seba nahnevaná... Zvlášť na tie známky... Keby to naši vedeli tak ma zabijú... doslova... držte mi palce... Ľúbim Vás :) :*

nedeľa 6. januára 2013

Misery or Happiness - who knows - 31. časť


Ahojte kočeny... Túto časť by som chcela venovať Lili... a nie len preto, že ona mi venovala časť v jej príbehu... Lili... Mám toho toľko na srdci... Ale v skratke, patríti moje obrovské ĎAKUJEM... Bez teba by tento príbeh nikdy nevznikol. Dokopala si ma k založeniu blogu a vždy, keď som nevedela ako ďalej nakopla si ma do pokračovania. Mám ťa veľmi veľmi veľmi rada... :) :* 
Takisto sa chcem poďakovať aj všetkým ostatným za krásnu podporu... :) :* ďakujem :*
Enjoy :)

O pár minút sme už parkovali pred bránou domova, kde nás už čakala pani Donovanová s povzbudivým úsmevom. Vystúpili sme z auta a Harry ma chytil za ruku.
„Myslím, že by bolo dobré, keby ste sa rozlúčili tu.“ Povedala pani Donovanová a mne stislo srdce pri pomyslení, že toto sú moje posledné sekundy s Harrym. Pripadalo mi to, akoby sme sa lúčili navždy.
„Počkám ťa vnútri, Lex.“ Otočila som sa a už som videla len zatvárajúce sa dvere a chrbát pani Donovanovej.
„Lex, chcem aby si bola silná. Nech sa stane čokoľvek, milujem ťa, vieš to, však?“
„Tiež ťa milujem.“ Odpovedala som a hodila sa mu do náruče. On mi nadvihol hlavu a pobozkal ma. Ja som náš bozk prehĺbila. Chytila som ho okolo krku a do bozku som dala všetky svoje pocity. Strach t z toho, čo má prísť, ale hlavne lásku, ktorú k nemu cítim. Po krátkej chvíli sme sa od seba odtrhli, Harry ma naposledy objal, stisol mi ruku a odkráčal k autu. Nemohla som sa dívať na to ako odchádza, tak som sa otočila, rýchlo vošla dnu a zabuchla za sebou dvere. Zvonku som počula naštartovanie motora, ktorého zvuk sa postupne vzďaľoval až úplne zanikol. Vo vačku mi zavibroval telefón.
Už teraz mi chýbaš. H. xx 
Len toľko stálo v smske, no aj napriek mojej pochmúrnej nálade mi to dokázalo vykúzliť aspoň náznak úsmevu na tvári. Zdvihla som zrak od displeja telefónu a pozrela som do starostlivej tváre pani Donovanovej, ktorá ma jednoduchým gestom vyzvala, aby som ju nasledovala.
„Dáš si čaj?“ spýtala sa ma, keď sme sedeli v tichej a priestrannej kancelárii. Jemne som pokrývala hlavou, že áno. Pani Donovanová vstala a dala variť vodu v rýchlovarnej kanvici.
„Ak sa smiem spýtať, prečo mi tak pomáhate? To ste ku každému taká dobrá?“ nad touto otázkou som uvažovala už dlhšiu dobu. Pani Donovanová sa usmiala a sadla si do kresla oproti mne.
„Veľmi mi pripomínaš moju dcéru. Vo veľa veciach si presne ako ona.“ Nachvíľu sa odmlčala no ja som neprehovorila v očakávaní pokračovania. Pani Donovanová vstala a zaliala dve šálky čaju. Jednu postavila predo mňa a znova sa posladila do kresla oproti mne.
„Volala sa Nicole a vlastne to nebola moja dcéra, len adoptívna, ja som ju však považovala za vlastnú. Podobne ako ty, prišla o rodičov. Bola to autonehoda. Bola s nimi v aute a prežila. Lekári hovorili, že je to malý zázrak. Potom sa dostala k nám. S mužom sme si ju adoptovali a vychovávali ju s láskou akoby bola naša vlastná. Keď mala 14 prišla prvý krát domov s plačom, že sa jej posmievajú, za to, že je adoptovaná. Odvtedy sa to opakovalo pravidelne. Po čase sme ju dali na inú školu, kde ju nikto nepoznal. Nakoniec sa však táto informácia prevalila aj tam. O tom však Nicole doma nepovedala ani slovo. Utiahla sa, začala nosiť dlhé rukávy. Presne ako ty, trpela syndrómom sebapoškodzovania, o čom sme, bohužiaľ, v tom čase netušili. Pripisovali sme to puberte, mysleli sme si, že je len zaľúbená a podobne. Jedného dňa, keď som prišla domov z práce som našla Nicole v kúpeľni v kaluži krvi. Bola mŕtva. Už jej nebolo pomoci. Až po jej smrti nám začalo všetko dochádzať.“ Pani Donovanová sa znova odmlčala a bolo vidieť, že sa jej v očiach lesknú slzy.
„Preto, Lex, sa k tebe správam tak, ako sa správam. Až príliš sa jej podobáš. Viem, že si skvelé dievča a viem, že sa z toho dostaneš. A ak budeš mať akýkoľvek problém, príď sa porozprávať. Moje dvere sú pre teba vždy otvorené.“ Tíško som si sŕkala horúci čaj a slová pani Donovanovej sa mi vrývali hlboko do duše.
„A ešte je tu jedna vec, ktorú musíme prebrať.“ Zdvihla som zrak od šálky s čajom, z ktorej pokojne stúpala para.
„Vyhodili ťa zo školy.“ Povedala pani Donovanová úplne pokojne, no vo mne až hrklo. Nie, že by ma bavilo študovať, ale oni si ma len tak vyhodia?!
„Nastúpila si len pred dvoma týždňami, z toho týždeň si v škole nebola. Nemáš žiadne známky, ani učivo, teda nie je prípustné ani komisionálne preskúšanie. Vieš, že v Londýne si už ako 17-ročná môžeš hľadať prácu, alebo si nájsť novú školu a začať odznova. Je to na tebe Lex. Ďalšia vec je, že o pol roka máš 18. Náš domov je povinný sa o teba starať len do dovŕšenia 18-tich rokov, pokiaľ neštuduješ.“ Dopila som posledné dúšky svojho čaju a so zmätkom v hlave som sa ospravedlnila pani Donovanovej a opustila jej kanceláriu. Pomaly som sa šuchtala smerom k mojej izbe a v duchu sa modlila nech nikde nestretnem Vivien a jej stádo zmachlených pipiek, to by som však nebola ja, keby som ich touto svojou tichou modlitbou neprivolala. Tak som sa ocitla sama oproti Vivien a jej dvom príveskom.
„Ale, ale. Pozrime sa. Najznámejšia šľapka v celom Londýne.“ Pozrela na mňa Vivien zhora. Sama mohla mať asi 180cm, no do toho si obula ešte minimálne 12 cm opätky a tak som sa pri nej cítila ako trpaslík.
„Ideš na zraz trpasličích prostitútok?“ spýtala sa a opovrhujúco nadvihla obočie. Dnes som vážne nemala náladu na hádku s Vivien, tak som ju s ťažkým povzdychom obišla a kráčala ďalej po chodbe. Až keď som zahla za roh a konečne necítila na chrbte ten jej odporný pohŕdavý pohľad som si vydýchla. Vpálila som do izby, ktorú som zdielala s Meredith a vrútila sa rovno do postele. S hlasným zadunením som do nej dopadla. Chvíľu som rozmýšľala, prečo tu nie je Meredith, a potom mi došlo, že asi bude v škole.
Po chvíli skúmania izby, a uvedomovania si, že zas tak skoro nebudem zaspávať v Harryho náručí mi došla jedna veľmi podstatná vec. O pol roka ma odtiaľto vyhodia. Práve ma vyhodili zo školy. Čo to všetko znamená? Musím si urýchlene nájsť prácu, inak skončím na ulici. 

Komenty??? :) :*

streda 2. januára 2013

Misery or Happiness - who knows - 30. časť

MÁME 30-TU ČASŤ!!! 
Nechápem... ako je možné, že ja... Ja čo som lenivá ráno vstať z postele, ja čo keby nemusím, ani nedýcham som sa dokopala k tomu aby som napísala 30 častí príbehu... Som zvedavá, ako ďaleko to dotiahnem, samozrejme s vašou pomocou... :)
K časti... Trocha som to... posrala... hm... pôvodne som rozmýšľala, že to čo sa má stať (pochopíte dole) sa stane... a potom mi došlo, že vôbec netuším, ako to napísať, tak som sa tomu vyhla... Áno, som ten typ človeka, čo sa vyhýba ťažkým riešeniam po svojom. Zabijem sa? nevadí...
Viem, že je to strašné, ale je to všetko, čo bolo v mojich silách... ale aj napriek všetkému Vás ľúbim...
Enjoy :)


„Milujem ťa.“ Pošepkala som mu a tentoraz som sa ja prisala na pery jemu. Pôvodne jemný a nežný bozk sa zmenil na boj o nadvládu, keď sa mi Harry dostal jazykom do úst. Prevalil sa nado mňa a pokračoval. Jednou rukou sa podopieral aby na mne neležal celou váhou a druhou mi jemne prechádzal po chrbáte zatiaľ len cez tričko. Keď videl, že neprotestujem, naopak, že sa mi jeho dotyky páčia, presunul ruku pomaly pod moje tričko. Dotýkal sa ma tak jemne, ako by sa bál, že sa mu rozpadnem v rukách. Po jeho dotykoch mi naskakovala husia koža a prechádzali mnou zimomriavky. V bruchu som mala roj motýlikov. Z mojich pier sa presunul na krk, kde mi nechával znamienka lásky v podobe malých, občas aj väčších červených fľakov, ktoré budú ráno určite fialové. Začal mi vyhŕňať tričko stále vyššie a vyššie a ja som si pomaly začala uvedomovať, k čomu sa schyľuje. V tom momente ma zachvátila panika. Mám to zastaviť? Nechám to tak?
„H-Harry...“ vydrala som zo seba a potlačila ho do svalnatých ramien.
„Áno? Deje sa niečo?“ starostlivo sa mi pozrel do očí. Zjavne tam zbadal všetky moje obavy a strach. Jeho ďalšia veta hovorila za všetko.
„Lex, ty si... ty si ešte...?“ otázka síce ostala nevyslovená, ale obaja sme vedeli na čo myslí. Zahanbene som sklonila zrak a snažila sa dostať spod Harryho. Posadila som sa na posteli tak, aby som bola chrbtom k nemu a dala si hlavu do dlaní. Som zbabelec. Do očí sa mi nahnali slzy, no ja som sa ich snažila nevypustiť von. Bolo to, ako by som bojovala sama so sebou. Harry ešte chvíľu šokovane sedel na posteli, potom sa presunul tak, aby bol vedľa mňa.
„Lex, ja... keby som to vedel... tak, ja ... určite by som na teba netlačil. Prepáč mi to.“ Ospravedlnil sa? On sa naozaj ospravedlnil??? Ja som zbabelec a on sa cíti vinný?
„Harry, neospravedlňuj sa. To ja by som sa mala. Som zbabelec. Všetko som zničila.“ Povedala som a už som nedokázala udržať ďalší nával sĺz. V jemných potôčikoch postupne opúšťali moje oči. Harry sa pokúsil otočiť ma k nemu, čo som nechcela dovoliť, no po chvíli „bojovania“ so mnou sa mu to podarilo. Predsa len je o dosť silnejší ako ja. Už otočená k nemu som stále držala hlavu sklonenú. Nedokázala som sa mu pozerať do očí. On to však tušil a rukou mi nadvihol bradu tak, aby som mala oči na úrovni tých jeho. Ja som reagovala tak, že som zavrela oči a hlavu otočila doprava.
„Lex?“ Harryho šepot znel takmer zúfalo. Zjavne už nevedel, čo so mnou.
„Lex, pozri sa na mňa. Prosím.“ Znel tak nežne a milo. Pomaly som otočila hlavu. Otvorila som oči, no pozerala som sa skôr zaňho ako naňho. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. Ani fakt, ako veľmi ho milujem, nedokázal prebiť to, ako veľmi som sa hanbila. Za svoju slabosť, nevyspelosť, zbabelosť. Správam sa ako keby som mala 13. Nadávala som si v duchu. Z mojej súkromnej vojny so sebou samou ma vytrhol Harry.
„Môžeš sa mi pozrieť do očí? Lex, miláčik, prosím.“ Už som ďalej nezvládala Harryho prosenie, tak som svoj zrak presunula zo steny za Harrym do jeho očí. Tie krásne zelené oči, v ktorých sa zas a znova strácam, ktorých sa nikdy dostatočne nenabažím, ktoré milujem viac ako čokoľvek na svete.
„Teraz ma pozorne počúvaj. Milujem ťa, a taká banalita, ako to, že si panna to nijak nezmení. Chápem, že máš strach a sľubujem ti, že viac na teba nebudeš tlačiť. Počkám, aj keby som mal čakať, že sa to stane až po svadbe.“ Po tejto vete som sa jemne zasmiala.
„No vidíš, že to ide.“ Usmial sa na mňa a pobozkal ma na špičku nosa.
„Tiež ťa milujem,“ zašepkala som „a mrzí ma, že ti neviem dokázať ako veľmi. Ja... neviem prečo, ale spanikárila som.“ Harry sa prekvapene pozrel a zasmial sa.
„Ty si myslíš, že sex je dôkazom lásky? To že ma miluješ mi môžeš dokázať aj inak. A som si istý, že tvoj strach raz prekonáme. Spolu.“ Povedal a pevne ma objal. V jeho medveďom objatí som mala pocit, že mi praskajú kosti. Bola som tak rada, že to pochopil.
Po tomto si Harry ľahol a pobúchal po mieste vedľa neho. Ja som sa ticho schúlila na jeho hrudi a o pár minút sa už nechala unášať do ríše snov.

Ďalšie dni prebiehali v takmer rovnakom duchu. Pani Donovanová ma bola dva krát skontrolovať a pri druhej návšteve usúdila, že som dostatočne v poriadku, na to, aby som sa vrátila späť do domova, čoho som sa veľmi bála. Nadišiel deň môjho návratu a ja som bola ako na ihlách. Celý čas som bola nervózna, asi 10-krát som si skontrolovala tašku, či som si všetko zbalila a obehala som všetky miestnosti, či som tam niečo nezabudla. Pôvodne ma chcela vziať pani Donovanová, ale tvrdohlavý Harry si presadil, že ma zavezie on, a tak sme v určenom vzali moju cestovnú tašku a zišli dole. Tam už stáli pokope všetci chalani, ktroí sa so mnou lúčili vrúcnymi objatiami.
„Držím palce Lex. Ty to zvládneš, si silná.“ Žmurkol na mňa Liam. Ostatní len prikyvovali a hladili ma po chrbte. Vyšli sme s Harrym z domu, sadli do auta a pomaly sa hýbali. Celá cesta prebehla potichu. Ani jeden z nás nevedel, čo povedať. Pri poslednej križovatke som už riadne znervóznela a začala som si pukať prsty, šúchať si ruky o rifle, lebo sa mi potili dlane, mrvila som sa v sedadle a mala som pocit, že sa každú chvíľu pozvraciam. Harry si to všimol a jemne si položil ruku na moje stehno.
„ Neboj sa, všetko bude v poriadku.“ Povedal nervózne, nespúšťajúc zrak z cesty, ako by sa o tom snažil presvedčiť sám seba. Chytila som ľadovými rukami, jeho teplú dlaň a snažila sa nemyslieť na to, čo má každú chvíľu prísť. Viac by som sa tešila na smrť, ako na fakt, že sa mám vrátiť, medzi všetkých tých ľudí, čo ma považujú za zlatokopku, a tých, čo ma neznášajú.

P.S. Ako sú tu nejaké milovníčky Londýna (podobne ako ja) pozrite si toto... stojí to za to... London Fireworks 2013 mala som to na FB  s popisom Byť tam naživo, nedýcham... a moja drahá sestrčka žijúca na tom najdokonalejšok mieste pod slnkom (v Londýne) mi k tomu dopísala: Môžeš ľutovať, že si tu nebola... Bolo to perfect... 










Komenty, kritika, rady... prijímam čokoľvek a rada... :) :*