pondelok 31. decembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 29. časť

Ahojte kočeny. Ne úvod by som Vám chcela popriať KRÁSNY NOVÝ ROK 2013. :* :* :*
Poviem Vám, napísať túto a nasledujúcu časť bolo pre mňa viac ako ťažké. Aj to tak vyzerá. 
Kikuš, mohla by si si ma prosím pridať na fb? Potrebovala by som s niečim poradiť... Ak hej tak TU :) ma nájdeš. Bola by som Ti vďačná. :)
Nebudem Vás ďalej obťažovať svojím kecaním, len poviem ĎAKUJEM za najlepšie čitateľky, za najkrajšie komentáre a všetkoo... :) :*
Enjoy :)

„Dobré ránko.“ Povedal Harry po tom, čo ma pobozkal.
„Dobré aj tebe.“ Odpovedala som mu a odkráčala do kúpeľne. Postavila som sa pred zrkadlo a začala si umývať zuby. Zozadu sa ku mne postavil Harry, chytil ma okolo pása a pobozkal na krk. Celým telo mi prešli zimomriavky a naskočila mi husia koža. Harry sa nad tým len pousmial, postavil sa vedľa mňa a tiež si začal čistiť zuby.  Stáli sme tam tak vedľa seba ako dvaja idioti. Sledovala som náš odraz v zrkadle a videla niečo, čo som nevidela už riadne dávno. Videla som šťastnú a usmievavú Lex. So skutočným a úprimným úsmevom na perách. S iskričkami v očiach, ktoré tam tak dlho chýbali. Lex stojacu vedľa osoby, ktorá jej zmenila život. Osoby, ktorú nadovšetko miluje a dala by za ňu život. Uvedomila som si, že tento obraz sa mi páči. Chcem aby to tak zostalo minimálne navždy.
„Harry, môžeš ísť prosím von? Chcela by som ísť do sprchy.“
„A nepotrebuješ pomôcť?“ pozrel na mňa a nadvihol obočie.
„Nie. Myslím, že to zvládnem sama.“ Začala som sa smiať.
„Takže myslíš. Znamená to, že si nie si istá?“
„Som si istá, že by si mal vypadnúť Harry.“ So smiechom som ho vytlačila z kúpeľne, zavrela dvere a niekoľko krát sa presvedčila, či som zamkla. Potom som zo seba s kludným svedomím zhodila všetky veci a vliezla do sprchy.
„Lex. Pohni!“ búchal Harry na dvere a ja som sa len ticho smiala.
„Už idem!“ odkričala som mu a až vtedy som si uvedomila, že tu nemám so sebou žiadne veci. Musela som teda len v uteráku vojsť do izby a zobrať si veci. Keď ma Harry zbadal vo dverách len v uteráku, vytreštil na mňa oči a otočil sa. Do tváre mi stúpla červeň, rýchlo som schmatla prvé, čo mi prišlo do cesty a vliezla späť do kúpeľne. Oblečená som vyšla a vystriedal ma Harry, ktorý v kúpeľni tváril podozrivo dlhú dobu.
„Na chalana ti to celkom dosť trvá.“ Podpichla som ho, keď vyšiel von.
„Chalanííí! El dorazila!“ ozvalo sa zdola, na čo Harry ako blázon vybehol z izby a podľa dupotu na schodoch nebol jediný. Pomaly som vyšla z izby a pobrala sa dole. V predsieni som videla drobné dievča objímajúce sa so všetkými chalanmi.
„Ahoj! Ty musíš byť Lex. Ja som Eleanor, ale hovor mi El. Veľa som o tebe počula.“ Pribehla ku mne a objala ma.  Bola presne taká, ako ju Louis opísal. Neskutočne podarené žieňa táto El. Chytila ma za ruku a ťahala ma do obývačky. Zvalila sa na sedačku a mňa stiahla so sebou.
„Tak rozprávaj. Ty a Harry? Ako sa to stalo? Louis mi nechcel povedať žiadne podrobnosti“ zvedavá, ale takým milým spôsobom, pomyslela som si.
„Skoro ma zvalcovala v Starbucks.“ Zamiešal sa do nášho rozhovoru Harry.
„Ja?! To ty si bol ten čo išiel ako tank a zvalil ma!“ odpovedala som mu.
„Nie to ty!“ smial sa Harry.
„Ty!“ a takto by sme boli pokračovali ešte dlho, keby nás El neprerušila.
„ Tomu hovorím láska.“ Zasmiala sa. Pridali sa k nej všetci chalani, my sme sa na seba s Harrym pozreli a on ma pobozkal.
„óóóóóóó“ ozvalo sa, my sme sa od seba odtrhli a obaja sa začali riadne červenať. Keď sa Harry odo mňa odtrhol, ešte si neodpustil drobnú poznámočku.
„A povedala mi, že som kučeravý idiot.“ Po tejto vete Louis vstal, objal Harryho. 
Za to sa Harry k nemu otočil a na líce u vtisol veľkú, mokrú pusu. 
„Môjho Harryho nikto nebude urážať.“ Povedal Louis s ukazovákom namiereným na mňa. Všetci chalani vybuchli  smiechom.
„Za prvé, povedal, že chodím ako slepá. A za druhé, to NIE JE tvoj Harry ale MÔJ Harry.“ Povedala som, pričom môj som „mierne“ zdôraznila, čím som spôsobila ďalší výbuch smiechu. Louis na mňa odul peru, zatváril sa, akoby sa chcel rozplakať a šiel za El aby ho poľutovala.
„Môj Tommo.“ Pohladila ho po vlasoch a dala mu pusu na nos. Louis sa zatváril ako to najšťastnejšie šteniatko.
Po pár hodinách nekonečného rozprávania, bláznenia a pozerania filmov, ktoré vlastne ani neviem o čom boli, sa všetci v miestnosti začali postupne zberať do postelí. Ja s Harrym sme neboli výnimkou. Po tom, čo sme sa vystriedali v kúpeľni, teraz už bez zbytočného kriku, sme zapadli do postele. Harry sa rozhodol spať bez trička. Chvíľu som dumala, či si mám ľahnúť na jeho nahú hruď, lebo skutočne nádherne voňal, a či mu to nebude nepríjemné. Nakoniec som si ľahla vedľa neho a zízala do stropu. Nechcelo sa mi spať. Harry sa otočil smerom ku mne, podoprel sa na lakti a pozoroval ma.
„Prečo na mňa zízaš?“  spýtala som sa bez  toho, že by som sa otočila.
„Si krásna. Mám neskutočné šťastie, že som našiel tak dokonalé dievča.“ Povedal a pohladil ma po vlasoch.
„Nie som krásna. A už vôbec nie dokonalá.“ Uhla som pohľadom. Aby nevidel slzy v mojich očiach. Nadvihol sa vyššie a otočil si moju tvár k sebe.
„Toto už nikdy nehovor. Pre mňa si dokonalá. Milujem ťa a to sa nezmení. A nech si hateri hovoria čo chcú. Pre mňa si a budeš jediná.“ Povedal a zotrel potôčik sĺz tečúci z mojich očí.
„Ale oni majú pravdu. Máš na viac Harry. Ty si bohatý a slávny. Ja som chudera z decáku, ktorá nemá okrem teba vlastne vôbec nikoho.“
„Ako ti mám dokázať, ako veľmi ťa milujem, a že nič z toho čo sa popísalo ma nezaujíma? Ľúbim ťa. No matter what.“ Povedal a prisal sa mi na pery. Bol to dlhý a nežný bozk, v ktorom sa skrývalo toľko lásky. Hoci sme nechceli, museli sme ho prerušiť, lebo nám už pomaly dochádzal kyslík.

*le Larry moment :) Ja som musela :D :*

Komentyy?? :) :) :) 

streda 26. decembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 28. časť

Nechápem, že sa to deje, ale ja nemám čo povedať... len jediné..
ĎAKUJEM VÁM ZA VAŠU KRÁSNU PODPORU, BEZ KTOREJ BY TO NEŠLO :) :*
Lúbim Vás.. :) :*
Enjoy :)

Až do večera sme všetok čas strávili pri telke, v Harryho objatí. Okolo 11:30pm sme sa rozhodli, že by sme asi mali ísť spať. Šla som hore do izby a Harry za mnou. Nechápavo som naňho pozrela.
„Čo tak pozeráš, zlato? Je to moja izba.“ Povedal a ja som naňho skoro vypľula oči. Pokiaľ som si pamäatala, v izbe bola len jedna posteľ, čo znamená, že by som musela spať s Harrym v jednej posteli. Čo ak sa bude o niečo pokúšať? Nie som nejak... Nie že by som sa bála... ale...
„Deje sa niečo? Pokojne sa vyspím na gauči ak ti to vadí.“
„Ja.. nie,.. nevadí, ja len...“
„To je v poriadku. Budem dole v obývačke na gauči, keby si niečo potrebovala.“ Skočil mi do reči, jemne zavrel dvere a ja som sa ocitla sama. Sama vo veľkej tmavej izbe. Zažala som si lampičku na nočnom stole a prezliekla sa do pyžama. Ľahla som si do postele a zakryla sa. Odhodlala som sa vypnúť lampičku. Vytriešťala som oči do tmy a naťahovala uši, aby sa mi podarilo rozoznať všetky tie strašidelné nočné zvuky. Okolo prešlo auto a osvietilo celú izbu. Na stene sa vytvorili rôzne hýbajúce sa tiene. Keď auto prešlo, zmizli. Vie, že som paranoidná, ale byť sama po tme vo veľkej izbe mi nerobí dobre. Odkopla som paplón a vyšla z izby. Zišla som dole po schodoch a na gauči videla pravidelne sa nadvihujúcu perinu. Sakra. Asi už spí. Zakliala som v duchu a priblížila sa.
„Harry, spíš?“ pošepkala som. Hoci som nečakala, že bude ešte hore, pevne som dúfala, že odpovie.
„Lex? Deje sa niečo? Čo tu robíš?“ vykukla spod paplóna kopa kučier. Musela som sa nad tým pousmiať.
„Harry, ja viem, že je to trápne ale... no... vieš, keď tam je taká tma.“ Povedala som takmer zúfalo. Harry sa posadil a pozrel na mňa. Vďaka bohu, že bola tma, asi by som to nezniesla, keby sa na mňa teraz pozrie ako na idiota. On ma len pritiahol k sebe a riadne objal.
„Pôjdem s tebou hore a zostanem pri tebe kým nezaspíš, dobre?“ spýtal sa a ja som mala chuť ho vystískať, ako nikdy predtým. Harry ma vzal za ruku a kráčali sme do mojej (ako rýchlo som si ju privlastnila) izby. Uložil ma do postele, zakryl  až po uši ako bábätko a dal mi pusu na špičku nosa.
„Dobrú noc sweetie.“ Povedal a plesol po lampičke na stole. Povedal mi sweetie. Oh to je také zlaté. Ja ho tak milujem. Už viem ako sa cítia jeho fanynky. Lenže ja mám to, čo oni nie. Jeho. Toho najkrajšie, najmilšieho a najdokonalejšieho chalana s tými najúžasnejšími kučerami a najkrajším úsmevom. Pozrela som sa napravo, kde sedel na stoličke a pozoroval ma. Chvíľu som sa dívala a potom som sa nadvihla na lakti.
„Harry?“
„Hm?“
„Nemôžem spať.“ Pošepkala som. On sa zdvihol zo stoličke, prešiel k mojej posteli a znova ma riadne objal. Tentoraz pridal aj sladký nežný bozk.
„Milujem ťa.“ Pošepkal mi do a ja som jeho horúci dych cítila na perách.
„Milujem ťa.“ Odpovedala som mu. Na to som sa posunula na posteli a odhrnula paplón. Harry to pochopil správne a ľahol si ku mne. Už som sa ukladala vedľa neho, keď ma potiahol k sebe a ja som mu ležala na hrudi. Na jeho dokonalej vypracovanej hrudi, v ktorej bilo to najlepšie srdce. Trocha paradox, že som sa toho tak bála a bránila sa tomu a nakoniec som sama chcela, aby spal pri mne. Prikryl nás paplónom a ja som sa pomaly počúvajúc tlkot jeho srdca odoberala do ríše snov.

„Myslíš, že sa spolu vyspali?“ zobudil ma Louisov šepot, no nedala som najavo, že som hore, lebo som chcela počuť aj zvyšok tohto veľmi zaujímavého rozhovoru.
„Nemyslím, veď sú oblečení.“ Odpovedal druhý hlas patriaci asi Zaynovi.
„No a? Tak im asi bola zima, tak sa obliekli.“ Bolo skutočne zaujímavé počúvať ich, ako sa dohadujú, či som mala alebo nemala sex s Harrym.  Premáhanie smiechu ma stálo neskutočne veľa síl ale snažila som sa ako som mohla.
„Kde trčí ten írsky škriatok s tou gitarou?“ zasyčal Louis. Začula som dupot a došlo mi, že sa pravdepodobne dovalil tretí člen výpravy do našej izby. Zaujímalo by ma, čo majú za lubom.
„It´s time to get up...“ zaznela gitara a Niallov spev. To týmto chcú niekoho zobudiť? Niall spieval ďalej a mňa sa zmocňoval pocit, že znova zaspím.
„So you gotta get up!!!“ začali zrazu ziapať všetci traja a Louis sa nám vovalil do postele. Ja som sa zľakla, otočila sa prudšie ako som mala a pristala som na zemi. Konkrétne na tvrdej drevenej dlážke.
„Zbláznili ste sa?“ zasyčala som na nich a jednou rukou sa držala za hlavu a druhou som si šúchala udretý chrbát. Na môj tvrdý dopad sa zobudil aj Harry.
„V pohode?“ skláňala sa nado mnou z postele kučeravá hlava.
„Nie.“ Zavrčala som a hodila škaredý pohľad na troch imbecilov váľajúcich sa po dlážke v záchvate smiechu. Chalani sa smiali ešte hodnú chvíľu a postupne začali jeden po druhom opúšťať našu izbu.
„Inak ľudia, dajte sa dokopy, za hodinu je tu El.“ strčil nám už odchádzajúci Louis hlavu do dverí a konečne ich za sebou zabuchol. Harry sa skotúľal z postele a čupol si ku mne.
„Dnes zostávaš sedieť na zemi?“  usmial sa tým svojim neodolateľným úsmevom. Pokrčila som plecami. Harry vstal, chytil ma za ruky a vytiahol ma na nohy. Ako som vstala, trhol so mnou a prisal sa mi na pery.
„Dobré ránko.“

Očakávam komenty :) :*

utorok 25. decembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 27. časť

Ahojte kočeny... Pochváľte sa, aké ste mali Vianoce? :D
Nebudem Vám tu kecať, lebo dnes nejako nemám náladu... Zase jedna z tých častí, ktoré sú totálne odveci, len tak aby boli... nudná, bez pointy... ale aj také musia byť... (aj keď u mňa sú také všetky... )
Enjoy...


Keď to Louis dopovedal, pozrela som sa na Harryho, ktorý sa na mňa len krásne usmial a pobozkal ma na nos.
„A čo budeme robiť teraz?“ spýtala som sa ho a pozrela na hodiny na TV, ktoré ukazovali 3:38pm.
„Nejaké návrhy?“ spýtal sa ma. Pokrčila som plecami, lebo ma nič nenapadalo. Rezignovane som sa zvalila na Harryho. On si ma hneď pritiahol bližšie k sebe a oprel si hlavu o moje rameno. Hladil ma vo vlasoch a sem tam ma do nich pobozkal.
„Ľúbim ťa. Neviem si predstaviť, že by som o teba prišiel.“ Pošepkal a jeho dych ma pošteklil na krku. Odtiahla som sa od neho a pozrela mu do očí.
„Nič krajšie mi nikdy v živote nikto nepovedal. Tiež ťa ľúbim.“ Povedala som a z očí sa mi vydrali slzy. Slzy dojatia, radosti, lásky. Harry mi palcom zotrel slzy a usmial sa na mňa. Ja som sa k nemu pritiahla a silno ho objala.
Potom ma vzal za ruku a trochu mi vyhrnul rukáv. Pozrel sa na moje jazvy. Potom sa smutným pohľadom pozrel mne do očí. Stále držal moju ruku a sklonil sa k môjmu zápästiu. Jeho kučery ma pošteklili na ruke a jeho pery sa prisali na moje jazvy. Jednu po druhej ich postupne obdarovával jemnými bozkami. Potom zdvihol zrak ku mne a pobozkal ma na pery. Jemne a sladko ochutnával moje pery a ja som sa pod tlakom tých jeho roztápala. Netlačil na mňa. Stále to boli tie jemnulinké bozky na ako po prvý krát, len sa z nich vytratila tá neistota. Už si bol istý, že som len jeho.
Po hodine strávenej na gauči objímajúc a bozkávajúc sme vstali a obaja s ťažkým povzdychom vyrovnávali pokrčené, doteraz navzájom popreplietané končatiny.
Okolo nás prešiel Niall, pozrel našim smerom, mykol plecom a pokračoval do kuchyne.
„Niekto hladný?“ okríkol nás.
„Ja!“ odkričala som mu späť a Harry na mňa udivene pozrel.
„Môžem?“ spýtala som sa ho.
„Prečo sa ma to pýtaš? Proste choď. Už som ti vravel, správaj sa tu ako doma.“ Usmial sa na mňa a šťuchol ma pod rebrá. Ja som vykročila smerom ku kuchyni.
„Budem v izbe.“ Oznámil mi Harry a pobral sa smerom ku schodom. Ja som neodpovedala, zaujala ma totiž obsah kuchyne.
„Čo tu máte dobrého?“ spýtala som sa Nialla. S plnými ústami mi nemal ako odpovedať, tak len ukázal na chladničku. Mykla som plecom a otvorila ju. Teda... na to, že tu býva 5 chalanov, som čakala väčšie zásoby. Zatvorila som chladničku a otočila som sa na Nialla.  Povzdychla som a on sa začal smiať.
„Neobjednáme si pizzu?“ spýtal sa.
„Skvelý nápad. Zomieram od hladu.“ Povedal a už vytáčal číslo na donáškovú službu.
„Akú vlastne chceš?“ spýtal sa ma.
„Vyber ty. Hlave nech je veľká.“ Niall nadiktoval do telefónu svoju objednávku. O pol hodinu už pri dverách zvonil poslíček s našou pizzou. Šla som s Niallom otvoriť. Poslíček podal Niallovi kopu krabíc takmer väčšiu ako on sám. Niall ju podal mne a ja som aj s krabicami takmer spadla. Niall vytiahol peňaženku a zaplatil. Zabuchol dvere a kráčal do kuchyne.
„Ehm, Niall? Nechcel by si mi pomôcť?“ Vydrala som zo seba, zatiaľ, čo som sa so všetkými pizzami snažila nájsť cestu do kuchyne.
„Bože prepáč. Zabudol som.“
„No to je od teba milé.“ Usmiala som sa na neho.
„Chalnííí!!! Pizzáááááá!!!“ zaziapal a ja som skoro dostala infarkt. Od schodov som začula dupot akoby sa k nám rútilo stádo divých koní. Do pol minúty boli všetky krabice rozobraté a predo mnou zostala jedna. Fajn. Šla som aj s krabicou za chalanmi do obývačky. Schuti som sa pustila do pizze a jedla jeden trojuholník za druhým. Keď som skončila všetci prítomní na mňa zízali ako na zjavenie.
„Čo je?!“ spýtala som sa.
„Ona tú pizzu zjedla rýchlejšie ako Niall.“ Ukázal na mňa Louis prstom a akosi pozabudol zatvoriť ústa. Všetci ostatní ako na povel pozreli na moju už prázdnu krabicu od pizze a potom na mňa. Krása. Vyzerala som ako nejaké nekultivované nenažrané prasa. Niall vstal a vrhol sa na mňa. Objal ma takou silou, že som mala pocit, že mi praskajú kosti v tele.
„Si proste skvelá.“
„Niall. Odstúp.“ Zavrčal naňho Harry a všetci chalani spustili strašný rehot.
„Niekto nám tu žiarli.“ Povedal Louis so slzami v očiach. A ďalej sa smial ako blázon.
„Ja nežiarlim!“ odul Harry spodnú peru a vyzeral ako urazené bábätko, čím spôsobil ďalší záchvat smiechu. Natiahla som sa k nemu, chytila ho za tričko, pritiahla ho k sebe a pobozkala ho.
„Aj tak ťa ľúbim.“ Povedala som mu a on sa usmial a venoval mi ďalšie svoje sladké bozky.
„Ale no ták. My tu jeme.“ Odtiahla som sa od Harryho a začala som sa strašne červenať.  

Komenty? Kritika? Dajte... aspoň budem  vedieť, čo napraviť...

utorok 18. decembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 26. časť

Dnes máte odkaz na konci... 
Enjoy...


Ako som si tak dumal a umýval riad z obývačky sa ozval strašný krik. Pribehol som tam, všetci chalani v kŕčoch na zemi a Lex celá vyplašená vrieskala na celý dom.
„Čo sa deje? Lex stalo sa niečo?“ zľakol som sa. Ona sa otočila ku mne a na ruke na mňa otrčila snáď najväčšieho pavúka akého som kedy videl. Zvreskol som ako baba a rozbehol sa k chalanom.
„Daj to zo mňa dolééé!!! Harry pomoc!“
„Zbláznila si sa??? Ja sa toho nechytím!“ skríkol som ja a tým spôsobil ďalší výbuch smiechu. Po hodnej chvíli vstal ako tak ukludnený Liam zo zeme a šiel dať pavúka z Lex dole.
„toľko kriku pre jedného pavúka.“ Poznamenal Liam keď sa vracal z terasy, na ktorú bol mimochodom tú obludu vyhodiť.
„Ty sa bojíš pavúkov?!“ spamätala sa Lex so šoku a ja som sa riadne začervenal a radšej nič nehovoril.
„Potrebujem sprchu.“ Zahlásila do ticha Lex a odpochodovala do svojej izby. Zase to bola tá stará Lex, ktorá na mňa nahučala pred celým mestom. Len som sa bál toho, že to je len maska. Maska v podobe šťastného a vysmiateho dievčaťa, ktoré tak milujem. Maska za ktorou sa skrýva ublížené, ustráchané dievčatko, ktoré po nociach plače a reže si zápästia. Tak veľmi som sa o ňu bál.
Rozhodol som sa, že sa s ňou pôjdem porozprávať. Vošiel som do jej izby a počul som zvuk tečúcej vody. Musel som sa neskutočne premáhať, aby som jej nevliezol do kúpeľne, neotvoril dvere sprchového kúta a na mieste ju nepomiloval. Lex ma veľmi priťahovala. Často som si predstavoval ako sa dotýkam je tela. Každučkého milimetra jej pokožky. Ako mi zaspáva v náručí. Zatriasol som hlavou a odohnal tieto predstavy. Sadol som si na je posteľ a čakal. O pár minút vyšla z kúpeľne len v uteráku. Zarazila sa, keď ma videla sedieť na posteli.
„Ja- vieš- ja. Prepáč.“ Vykoktal som a otočil sa. Bože som ja ale kus idiota. Je to moje dievča.   Pomyslel som si, vstal som, prešiel som k Lex a vzal ju za ruku. Jemne som jej nadvihol bradu a pobozkal ju. Tak veľmi mi chýbali jen pery. Odtiahol som sa od nej a ona sa na mňa prekvapene zadívala. Potom sa usmiala. Krásny nefalšovaný úprimný úsmev. Ten, ktorý tak milujem. Tiež som sa usmial a znova ju pobozkal. Jej mokré telo odo mňa oddeľovala len tenučká vrstva uteráku, ktorý mala okolo seba obmotaný. Mal som obrovskú chuť z nej ten uterák strhnúť, kochať sa pohľadom na jej krásne telo a...
Odtiahol som sa od nej. Usmial som sa na ňu.
„Nechám  ti súkromie.“ Žmurkol som a vyšiel dverami von.

Pohľad Lex
Žmurkol na mňa a odišiel. Sadla som si na posteľ a ukazovákom som sa dotkla svojich pier. Tých, na ktorých boli ešte pred pár minútami prisaté tie Harryho. Usmiala som sa sama pre seba. Neviem, či sa mi to len zdalo, ale mala som pocit, že celý čas zo mňa Harry ten uterák dával dole pohľadom. Znova som sa usmiala a ozhodla som sa, že by bolo načase si niečo obliecť. Pohrabala som v taške a ďakovala bohu za Meredith. Natiahla som si svoje obrovské obľúbené domáce tričko s mackom Pú, ktoré mám až po kolená, k tomu legíny a papučky, ktoré mi Meredith tiež nezabudla zabaliť. Takto vystrojená s mokrými vlasmi v drdole som sa vybrala hľadať chalanov.
Keď som dorazila dole všetci chalani sedeli nalepení na telke. Postavila som sa na kraj pri sedačku a snažila sa zistiť, čo vlastne pozerajú. Chcela som si sadnúť, ale nevedela som kam a nechcela som zavadzať. Predsa len nie som doma a nemôžem si tu robiť, čo chcem. Medzitým, ako som dumala, ma Harry chytil za ruku a potiahol jemu na kolená.
„Blázniš? Som ťažká.“ Po tejto vete sa na mňa všetci chalani otočili, ako na povel prevrátili očami a pokrútili hlavami.
„Netrep a seď.“ Povedal mi Harry a obmotal si ruky okolo môjho pásu. Tak som teda sedela. Po chvíli seriál, ktorého meno mi akosi uniklo skončil a chalani sa vybrali do svojich izieb volať svojim polovičkám a Niall sa rozhodol vyplieniť chladničku. Chvíľu som mal nutkanie vstať a ísť mu pomôcť, ale ten pocit, keď ma Harry držal v náručí bol silnejší. Keďže sedačku sme už mali celú pre seba, zliezla som z Harryho a sadla si vedľa neho. Začudovane na mňa pozrel a začal sa smiať.
„Odteraz je toto tvoj domov. Môžeš robiť, čo chceš. Nemusíš, sedieť pri mne ak nechceš.“ Znova sa zasmial.
„Myslíš si, že nechcem byť pri tebe?“ spýtala som sa.
„Nie zlato. Zle si to pochopila. Ale to nevadí.“ Naklonil sa ku mne a pobozkal ma. Chytil ma za krk a pritiahol si ma bližšie. Ja som mu ruky vplietla do vlasov. Bozkával tak sladko a nežne...
„Takéto veci až po 22.00 a s ochranou!“ skríkol Louis, ktorý ani neviem kedy sa pri nás zjavil. S Harrym sme sa obaja začali smiať a ja som bola červená až po korienky vlasov.
„A ty čo sa červenáš? Ty už patríš do 1D Family. Už si naša. Už sa nás nezbavíš.“  Uchechtol sa Louis a ja som sa nechápavo pozrela na Harryho.
„Zajtra príde El! Teší sa až ťa spozná!“ skrýkol Louis z kuchyne.
„Kto je El?“ spýtala som sa pošepky Harryho.
„Moje dievča.“ Ozvalo sa spoza mňa. Kedy sa ten chalan stíha presúvať? Ešte pre sekundou stál v kuchyni. Louis si sadol k nám a začal mi rozprávať o Eleanor. Podľa jeho rozprávania vyzerala ako skvelá baba. Hovoril o nej tak krásne. Z toho, ako o nej hovoril bolo cítiť, ako veľmi ju ľúbi.
„Krásne o nej hovoríš.“ Usmiala som sa na Louisa.
„To si ešte nepočula Harryho, keď hovorí o tebe.“ Usmial sa aj on, zdvihol sa a odišiel.

Peťka, ja viem že som ti spôsobila menší infarkt a už si chystala vreckovky ale ja som si to nemohla odpustit... :D :D :D Si bola taká podarená keď si mi v škole hovorila, že ešte nechceš koniec, že mám počkať aspoň do 30.-tej časti :D :D :D a predtým, ako ma zabiješ, nezabúdaj, že ťa ľúúúbim :) :*
Dievčatá, vám všetkým chcem veeeeeľmi poďakovať za skutočne krásne komentáre. :* :* :* 
Komenty? :) :*

pondelok 17. decembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 25. časť

S touto časťou som maximálne nespokojná. Je krátka a dosť nudná... Ale čo už... aj také musia byť... Hádam ďalšia bude lepšia... 
Enjoy :)


Pohľad Lex
Zobudila som sa a miesto vedľa mňa, kde pred tým ležal Harry bolo prázdne. Vyliezla som z postele a šla do kúpeľne. Opláchla som si tvár studenou vodou a rozhodla sa preskúmať toto pre mňa nové miesto. Otvorila som dvere a ocitla sa na chodbe plnej dverí. Na konci chodby bolo schodisko. Zišla som dole a ostala stáť s otvorenými ústami. Bola sa v obývačke, ktorá bola snáď väčšia ako náš decák. Na stene bola obrovská plazma, na poličkách boli spoločné fotky chalanov. Pôsobilo to tu ako domov. Miesto kam sa vždy tešíš.
„Si v poriadku?“ vyrušil ma z úvah hlas. Tak som sa zľakla, že som skoro vyskočila. Až teraz som si všimla troch ľudí sediacich na sedačke, zízajúcich na mňa v podivných grimasách.
„Bože... Vôbec som si vás tam nevšimla.“ Ospravedlnila som sa.
„Nehovor. My sme mysleli, že to sa tak rozplývaš nad nami.“ Podotkol Louis.
„Už si hore?“ vybehol spoza rohu Harry. Pozrela som sa smerom odkiaľ vybehol. Jediné, čo som tu ešte nevidela je kuchyňa. Čiže typujem kuchyňu. Harry prišiel za mnou, objal ma a pobozkal do vlasov.
„Koľko som spala?“ spýtala som sa otázku, a očakávala odpoveď, ktorá ma zaujímala, už odkedy som vstala.
„No... teraz je to presne 28 hodín.“ Povedal a poklepkal si po hodinkách. Vytreštila som na neho oči a radšej nič nehovorila.
„Nie si hladná?“ vykukla z kuchyne Niallova hlava.
„Neskutočne.“ Povedala som a usmiala sa naňho. Všetci chalani sa rozosmiali, Harry ma vzal za ruku a ťahal do kuchyne. Tak isto ako nad obývačkou som sa rozplývala aj nad kuchyňou. Bola predne ako tá z amerických filmov, s pultom v strede.
„Práve som dovaril. Dáš si s nami?“ spýtal sa Harry.
„Rada. Ďakujem.“ Sadla som si za stôl a čakala, čo za zázrak Harry uvaril. Niall sa ujal servírovania a ostatní chalani si posadali ku mne. Niall začal postupne každému podávať taniere. Mne podal poslednej a mala sa toho na ňom viditeľne viac ako všetci ostatní.
„Niall ona nie je ty.“ Povedal Harry a uchechtol sa.
„Ale veď dlho spala. Musí sa predsa riadne najesť.“ Povedal Niall úplne šokovane. Ja som nedbala na to o čom sa vlastne bavia a schuti sa pustila do zapekaných cestovín alá Harry Styles. Svoju dvojitú porciu som mala zjedenú skôr ako chalani svoju normálnu.
„Ona to zjedla skôr ako Niall.“ S vytreštenými očami na mňa zízal Zayn. Liam zdvihol zrak od svojho taniera a zakuckal sa.
„Ako...??“ ukázal na môj tanier a pokrútil hlavou.
„Veď vravím, že som hladná.“ Povedala som a začala sa smiať. Keď všetci chalan i dojedli vstala som, že upracem riad, ale Harry ma predbehol.
„Nebudeš tu snáď upratovať, keď si hosť.“ Pokrútil nado mnou hlavou a pobral sa s taniermi ku drezu. Chalani medzitým vstali a išli do obývačky. Tak som teda vstala aj ja a šla za nimi.

Pohľad Harryho
Keď sme sa najedli Lex vstala a šla aj s chalnmi do obývačky. Ja som sa pustil do upratovania kuchyne. Bol som rád, že Lex už je na tom ako-tak lepšie. Dúfam, že jej pobyt u nás aspoň trochu pomôže. Možno z toho za pár dní už nebude také haló.
Ako som si tak dumal a umýval riad z obývačky sa ozval strašný krik.

Komenty? :)

piatok 14. decembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 24. časť


Ahojte dievčatá... po strááááášne dlhej dobe sa vám hlásim s novou časťou. Ospravedlňujem sa za výpadok, ale bola som chorá (ešte stále som) a horúčka veľmi neprospieva mojej múze... ďalšia vec... škola... v poslednej dobe je toho na mňa hrozne veľa a mám pocit, že nič nezvládam. Kazím známky, s každým sa hádam... Ešte aj Vianoce... Neznášam Vianoce... už dlho... všetko ide dolu vodou a takisto aj tento môj blog... Každý deň som otvorila word a čumela na predchádzajúcu časť, ale nič neprichádzalo... :( Po dlhej dobe prišla aká taká inšpirácia...   jeden nádherný a veľmi veľmi pravivý song... Kali - Kto to povedal Ale aj tak to nie je bohviečo... Neviem... Možno je to tou zimou... A možno je to vo mne... 
VOPRED SA OSPRAVEDLŇUJEM ZA CHYBY :)
Enjoy... :)
Lex sa ledva vliekla. Zjavne bola veľmi slabá. Došuchtali sme sa ku kancelárii pani Donovanovej a ja som zaklopal. Vstúpili sme dnu. Pani Donovanová sediaca za mohutným dreveným stolom vzbudzovala veľký rešpekt. Podala mi papier. Na ten som napísal adresu nášho domu a svoje telefónne číslo.
„Postarám sa o ňu. Verte mi.“ Povedal som a znova vstal. Lex sedela s neprítomným výrazom. Vzal som ju za ruku, Vstala a podlomili sa jej kolená. Už som sa na to nemohol ďalej dívať. Podal som jej batoh Louisovi a vzal Lex na ruky. Zamraučala na protest, ale zrejme nemala silu sa brániť. Pani Donovanová nás viedla niekoľkými chodbami až ku zadnému východu, pri ktorom nás čakalo auto, ktoré dal Louis zavolať. Moje vraj niekto príde vyzdvihnúť. Nebolo by bezpečné ísť ním. Naložil som Lex dozadu, sadol si k nej a pripútal ju. Sadol si k nám aj Louis.
„Myslíš, že bude v poriadku?“ spýtal sa s obavami.
„Bude. Určite áno. Ona je silná. A spolu to prekonáme.“ Vyslovil som slová, v ktoré som dúfal, a ktorými som ukľudňoval viac seba ako Louisa či Lex. Celý čas, čo sme sa viezli v aute som držal Lex za ruku. Ona len sedela s otočená k oknu a pohľadom upretým na vonku ubiehajúcu cestu.

Pohľad Lex
Zastali sme pred obrovským domom, pred ktorým sa to hemžilo fotografmi. V tej chvíli som ďakovala bohu, že Harryho auto má čierne sklá. Vošli sme do garáže, ktorej dvere sa automaticky otvorili a hneď za nami sa aj zatvorili. Harry ma vzal za ruku, spolu sme vystúpili z auta a kráčali ku dverám. Dvere viedli priamo do domu. Kúsok za nami šiel Louis s mojou taškou. Doviedli ma do obývačky, kde už čakali ostatní chalani a nejaký pán, ktorého som nepoznala. Sklonila som hlavu. Veľmi som sa hanbila. Harry len mi stisol ruku a povzbudivo sa na mňa usmial.
„Vitaj u nás Lex.“ Liam prehovoril ako prvý, pristúpil ku mne a objal ma. Objatie som mu opätovala, no do očí som sa mu pozrieť nedokázala. Hneď po ňom ku mne pristúpili Niall a Zayn a tiež ma objali. Potom sa k nám postavil ten neznámy muž a natiahol ku mne ruku.
„Paul Higgins. Manažér chlapcov.“ Pozrel na mňa prísny no súcitným pohľadom a ja som prijala jeho pravicu a potriasla ňou.
„Som...“
„Lex. Viem. Chlapci mi o tebe hovorili.“ Povedal a usmial sa. Tiež som sa pokúsila o úsmev, ale myslím, že jediné, čo sa mi podarilo, bola divná pokrivená grimasa. Niečo ako karikatúra úsmevu. Bola som slabá. Už som nevládala. Harry to spozoroval a potiahol ma za ruku smerom ku schodom. Zmučene som sa na tie schody pozrela a pripravená prekonať sa a minúť svoje posledné zvyšky síl na schodoch som vykročila na prvý schod. Harry sa na mňa skúmavo pozrel, vzal ma na ruky a ako by som vážila dva gramy ma po schodoch vyniesol až do prázdnej izby. Mala som chuť protestovať, ale nezmohla som sa ani na to. Jemne ma položil na ustlanú posteľ a sadol si vedľa mňa.
„Toto bude nateraz tvoja izba. Pomôžem ti s niečím? Vyhovuje ti všetko?“ sypal zo seba otázky. Je tak veľmi starostlivý. Obzrela som sa okolo seba. Izba bola priestranná s jemne fialovou malovkou, keďže bola na poschodí, mala som tu vlastný balkónik. Otočila som sa na opačnú stranu a videla som dvere. No neboli to dvere, ktorými, sme pred pár minútami aj s Harrym vošli. Harry videl kam sa pozerám, vstal a otvoril dvere. Vlastná kúpeľňa. Mám väčší luxus ako v hoteli. Toto si ani nezaslúžim.
„Ďakujem...“ bolo jediné, čo som dokázala povedať. Nedokázala som slovami opísať, ako veľmi som mu vďačná. Objala som ho. Pevne som ho k sebe pritisla s myšlienkou, že už ho nikdy nechcem pustiť. Harry ma pohladil po vlasoch, odostlal periny, uložil ma do postele, pozakrýval a ľahol si vedľa mňa. Ja som si položila hlavu na jeho hruď a počúvala tlkot jeho srdca. Upokojovalo ma to, cítila som, ako mi oťažievajú viečka a onedlho ma zahalil spánok svojim  tieňom.

Pohľad Harryho
Kto to určil, jak život svoj žiť máš, kto to povedal že sú nejaké pravidlá... Tweetol som a chvíľu čakal na odozvy. Po pár minútach už som mal niekoľko tisíc retweetov. O pár minút sa do svetových trendov dostalo Harry & Lex, ďalší bol We Love Hex. Tieto trendy ma úprimne potešili. Neskôr však prišli ďalšie. STOP Hex! a She dont deserve him! boli z tých milších.
Prečo by som mal byť taký, akého ma chcete mať??? Tweetol som znava. Tentoraz ma retweetli aj všetci chalani . Milujeme ťa takého aký si. Odpísal mi k tomu Louis. Usmial som sa na monitor a zišiel z izby dole do obývačky. Sedel tam len Louis. Prišiel som k nemu a objal som ho. Potreboval som objatie. Objatie priateľa, ktorý ma vždy pochopí a má ma rád takého, aký som. So všetkými mojimi kladmi i zápormi. 

Komenty potešia... :) 

štvrtok 29. novembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 23. časť

Zase sa moje nálady podpisujú v časti. Sú tam zbytočnosti, ktoré by tam ani nemuseli byť, ale nejako to musím natiahnuť. Je to nuda je to maximálne nap*** časť... Ale aj také musia byť... 
Enjoy...


Pohľad Harryho
Lex sedela na posteli s mojou bundou v náručí a plakala. Bol to tak srdcervúci plač. Ani nezaregistrovala, že som vošiel dnu. Celá sa triasla. Vedľa nej sedela Meredith a hladila ju po chrbte. Louis vbehol do izby chvíľku po mne, zavrel za sebou dvere a otočil sa.
„Pane bože...“ smutne povzdychol a pozrel sa na mňa. Iste chcel vedieť, čo s tým mienim robiť. To som však nevedel ani ja sám. Prešiel som k posteli, na ktorej sedela. Pozrel som sa na Meredith. Tá len prikývla, zdvihla sa a odišla z izby. Sadol som si k Lex. Chytil som ju za rameno.
„Lex... ja... je mi to tak... veľmi... ľúto.“ Zlyhal mi hlas. Nevedel som, čo povedať. Nevedel som čo urobiť, ako jej pomôcť. Vravieť, že všetko bude v poriadku, keď viem že nebude? Ona to tušila. Nechcela so mnou nič mať, aby sa tomu vyhla. Je to moja vina. Mal som to vedieť. Mal som vedieť, že sa na mňa nalepia tie hyeny len čo vytiahnem päty z domu. Mal som tušiť, že až sa to prevalí, Lex bude trpieť. Mal som ju pred týmto všetkým chrániť. Dal som si hlavu do dlaní.
Ľutuje seba?! Ako môžem ľutovať seba, keď dievča, ktoré milujem trpí? Neviem a nechcem si ani predstaviť, aké svinstvá o nej popísali tie svine po celom internete.
Prestala vzlykať. Už len tíško sedela a z očí sa jej liali slzy. Slzy smútku, utrpenia, bolesti... Objal som ju. Chvíľu nereagovala. Potom zdvihla hlavu, pozrela mi do očí a vrhla sa mi do náruče. Znova sa rozvzlykala. Pevne sa ma držala, akoby sa bála, že keď sa pustí spadne.
„Ako na to všetko prišli?“ povedala. Z jej hlasu bolo tak veľmi cítiť bolesť, že to bolelo aj mňa. Pozrel som sa na ňu a čakal, že my vysvetlí, čo všetko myslí. No ona nejavila záujem o odpovedanie. Pozrel som sa na Louisa.
„Nepozrel si si to celé.“ Povedal ticho. Teraz som už skutočne nechápal. Pustil som Lex a natiahol sa po jej notebooku. Zastavila ma.
„Nechcem aby si sa to dozvedel stade.“ Povedala a sklopila oči. Pozrela sa na Louisa a ukázala mu, nech si tiež sadne. Zhlboka sa nadýchla a spustila.
„Vieš... Je to ťažké. Ale chcem, aby si to vedel. Odo mňa.“ pozrela mi do očí.
„Môj otec... on bol policajt. A pil. Často sa s mamou hádali. Raz prišiel z práce veľmi opitý. Začal kričať. Mala som šesť. Chcela som obrániť svoju mamu. Udrel ma. Mama sa mu postavila, chcela ma chrániť. On vytiahol služobnú zbraň a vystrelil. Trafil mamu do hlavy. Bola na mieste mŕtva. Keď si uvedomil, čo spravil, priložil si hlaveň ku spánku a vystrelil druhý krát. Ja som tam celý ten čas bola a všetko som to videla. Harry oni... Oni to tam všetko popísali. Celý svet si myslí, že som sa na teba nalepila kvôli peniazom. Že som chudera, ktorá ťa využíva.“ Znova plakala. Hlasno a bolestivo. Pomaly už strácala hlas. Vzal som ju za ruku. Vyhrnul sa jej rukáv. Jej zápästie bolo pokryté jazvami. Vyhrnul som jej ho vyššie. Niektoré rany boli ešte čerstvé, staré maximálne jeden deň. Vzal som jej druhú ruku. Bola na tom rovnako. Louis sa na to všetko šokovane prizeral a hladil ju po chrbte. Ja som nebol schopný ničoho iného, len ju objímať. Chcem ju navždy držať v náručí a nikdy ju nepustiť. Nedovolím, aby jej ešte niekto niekedy ublížil.  
Niekto zaklopal. Vošla dáma v strednom veku.
„Som Elizabeth Donovanová. Riaditeľka domova.“ Predstavila sa a podala ruku mne aj Louisovi. Sadla si na stoličku oproti nám.
„Pani Donovanová. Je mi veľmi ľúto, že som vám spôsobil problémy. Ja... chcel by som vás poprosiť... viete, chcel by som Lex vziať na pár dní mimo. Ona trpí. A tu bude trpieť ešte viac. Musím ju odtiaľto dostať. Nedovolím aby ďalej trpela. Milujem ju a postarám sa o všetko. Prosím, len mi to dovoľte.“ Povedal som a zúfalo som sa na ňu pozrel. Pani Donovanová na mňa nedôverčivo pozrela a potom pozrela na Louisa.
„Mladý muž. Viete, že toto by sa nemalo. Ale vidím, že Lex to ničí. Verím vám, že ju ochránite, ale budete mi každý deň hlásiť, ako je na tom. Dáte mi presnú adresu miesta, kde sa budete zdržiavať, aby som ju mohla prísť skontrolovať. Keď usúdim, že je v poriadku, bez námietok sa vráti.“ Povedala, pričom vyzerala neskutočne prísne. Táto žena má u mňa obrovský rešpekt.
„Ďakujem vám. Milión krát vám ďakujem.“ Povedal som.
„Nemyslite, si, že to robím len preto, lebo ste slávny. Robím to pre ňu. Dosť si toho vytrpela. Ak jej ublížite, verte mi, že si vás nájdem hoc aj na konci sveta a ublížim ja vám.“ Vždy som si myslel, že túto vetu by mal hovoriť otec. No u pani Donovanovej to veľmi oceňujem. Správa sa k Lex ako k svojej.
„Keď budete pripravení, príďte ešte za mnou kvôli tej adrese. Potom vás pustím služobným vchodom.“ Povedala a opustila izbu.
„Harry ale tot nemusíš. Nechcem ti robiť zbytočné problémy.“ Povedala Lex a smutne na mňa pozrela.
„Si schopná sa zbaliť, alebo zavolám Meredith?“ spýtal som sa. Lex sa pokúsila vstať, no keď vstala, zjavne sa jej zatočila hlava a posadila sa späť. Medzitým, ktovie odkiaľ sa zjavila Meredith.
„Poslala ma pani Donovanová. Vraj budete potrebovať pomoc.“ Louis jej povedal, čo bolo treba a už som len videl dve postavy pobehujúce po izbe a zvlákajúce veci do cestovnej tašky. Keď ju dobalili, Louis vzal tašku ja som vzal Lex za ruku a pomaly sme kráčali ku kancelárii pani Donovanovej.

Komenty???  

utorok 27. novembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 22. časť


Tuto je ďalšia časť. Je krátka a oničom. V poslednej dobe nič nestíham a nič mi nevychádza... :/ Skoro každý deň som v hudobnej kvôli nácvikom na vianočný koncert, v škole som pokazila všetko čo sa dalo. Do toho sa mi ruinuje život... čo viac si priať... :/ Prepáčte že váas zaťažujem svojimi problémami. Vám to môže byť jedno, ale ja mám lepší pocit, keď to aspoň takto niekam napíšem...
Enojy...

Zobudila som sa s Harryho mikinou v náruči a v tričku nasiaknutom jeho vôňou. Nedeľa ráno a ja som vstala o 5:32. A to som len o nejakej druhej zaspala. Znova mi začali dochádzať všetky skutočnosti včerajšieho večera. Hlavne tie negatívne. Zašla som do kúpeľne. Opláchla som si tvár ľadovou vodou. Pohľad mi znova skĺzol na žiletku. Už veľa krát som si povedala, že s tým prestanem. No nikdy som to nedokázala. Sebapoškodzovanie je choroba. Ja sa jej poddávam bez boja. Chvíľkový pocit absolútnej ľahkosti, kedy existujem len ja a rubínovo červená kvapka stekajúca po mojej ruke. Ale tak ako účinok marišky pominie, tak pominie aj účinok rezu. Prichádza ďalší. Hlbší, bolestivejší. Krvavejší. Zatvorila som oči. Pred sebou som videla Harryho. Jeho výraz, keď ma objímal pri bráne domova. Keď som bez rozlúčky odišla. Otočila som sa mu chrbtom a odkráčala do svojho sveta. Otvorila som oči. Znova to pominulo. Vstala som a riadne si opláchla zápästie. Ešte som skontrolovala dlážku, či nikde neušla nijaká kvapka krvi, ktorá by ma mohla prezradiť.  Vyšla som z kúpeľne a zavrela za sebou dvere.
„Čo tu strašíš tak skoro ráno?“ ozvalo sa spoza mňa a ja som takmer zinfarktovala. Pokrútila som nad Meredith hlavou a šla som ďalej.
„Rob ako chceš. Ja idem ešte spať.“ Povedala a prehodila si paplón cez hlavu. Mykla som plecom a vrátila sa do svojej postele. Vzala som do rúk notebook a preklikávala facebook a twitter. Pár žiadostí od deciek z domova inak nič nové. Listovala som si nástenkou na facebooku. Išla som dole a dole a nižšie. Stránka nejakého bulvárneho časopisu pridala nový článok. Titulok bol: BIG SHOCK!!! Čo môže byť tak veľmi šokujúce, povedala som si a klikla na článok. BIG SHOCK bola len slabá káva oproti tomu, čo sa v tej chvíli udialo v mojej hlave a srdci. Stránka bola zaplavená fotkami mňa a Harryho. V Starbucks, v parku na lavičke, v aute, na jednej sme sa objímali. Posledná bola fotená pred domovom. Oni nás sledovali?! Tie sine novinárske vážne nemajú žiadnu úctu k súkromiu? Pod záplavou fotiek bol aj článok. Nechcela som ho čítať, lebo mi to strach nedovolil, no potom som sa odhodlala a pustila sa do čítania.
Z dôverných zdrojov sa nám podarilo zistiť, že táto neznáma je Alexis Marie Forbes z miestneho detského domova. Táto 17-ročná dievčina má naozaj zaujímavú minulosť. Jej otec (Joe Forbes) zavraždil jej matku (Marie Forbes) služobnou zbraňou a následne na to zabil seba. Malá Alexis to všetko sledovala. Odvtedy putuje po detských domovoch v celej Británii. Dopočuli sme sa dokonca, že trpí veľmi vážnym sebapoškodzovaním a pokúsila sa o samovraždu.
Vážne Harry??? Máš aj na viac...
Pod článkom boli milióny komentárov, ktoré som nechcela a ani nemohla vidieť, kvôli obrovským vodpádom valiacim sa z mojich očí.
„Nie...“ zašepkala som. Bolo to jediné, čo som zvládla povedať. Potom mojim telom začali otriasať vzlyky. Vzala som si do náruče Harryho bundu a plakala. Kričala som, bila päsťou do steny, nadávala... Nič nepomáhalo. Pribehla ku mne Meredith. Pýtala sa, čo sa deje, triasla mnou, no ja som nebola schopná ju vnímať.

Pohľad Harryho
„Harry vstávaj! Rýchlo!“ zobudil ma Louisov hlas. Očakával som zase nejaké jeho žarty a podobné kraviny, tak som sa otočil na druhý bok, prehodil si paplón cez hlavu a snažil sa pokračovať v spaní. Po včerajšku som nemal na nič náladu. Nevedel som, na čom som a to ma ubíjalo. 
„Harry vážne musíš ísť dole. Je to vážne.“ Povedal Louis s úplne vážnou tvárou. Žiadne mykanie kútikmi ani podozrivý úsmev. Nič. Niečo sa vážne muselo stať. Navliekol som na seba tričko a šiel dole. Tam už sedeli všetci chalani a Paul.
„Tvoje dievča...“ povedal Paul a sklonil hlavu.
„Lex? Stalo sa jej niečo?“ začal som panikáriť.  Paul vzal do ruky ovládač od televízora a stlačil jednotku. Práve dávali bulvárne novinky. Na celú obrazovku bola fotka Lex. Potom fotka mňa s ňou v parku. Prepol na dvojku. To isté. Tiež na asi všetkých kanáloch.
„Ja... musím... ísť za ňou. Ak už to videla... Bože...“ zlyhal mi hlas.
„Počkaj Harry. To asi nepôjde. Pred domom je asi milión novinárov. A taktiež pred jej domovom.“ Povedal Liam.
„Mňa žiadni novinári nezaujímajú! Chcem ísť za dievčaťom, ktoré milujem a ktoré ma teraz iste potrebuje!“ začal som kričať a plakať zároveň. Nikdy som nebol takáto citlivka. No toto ma dostalo.
„Pôjdem s tebou. Teraz ťa samého nepustím do auta.“ Povedal tento krát Louis a ja som len kývol hlavou. Vybehol som hore, hodil na seba rifle a riadne tričko a už sme sedeli v aute a štartovali. Ako sme vychádzali z garáže naše auto obstali novinári a pchali nám mikrofóny a kamery do okien. Louis začal hlasno trúbiť a pridávať plyn. Postupne začali tie hyeny ustupovať a my sme mohli prejsť. Louis na to riadne šliapol a za 5 minút sme už trúbili pred bránou domova. Samozrejme aj tu sa tlačilo stádo novinárov. Nejaký dobrý človek nám otvoril bránu a my sme prešli dnu. Novinárov ďalej nepustili. Vybehol som z auta a bežal dnu. Nevedel som však kam ďalej. Medzitým ma dobehol Louis.
„Ahoj, kde nájdem Lex?“ pristavil som nejakého okolo idúceho chalana.
„Izba 14. Prvé poschodie, tretie dvere napravo.“ Povedal a išiel ďalej. Ja som sa rozhodol ku schodom a hľadal spomínané dvere. Keď som ich našiel, zastal som, zhlboka som sa nadýchol, zaklopal a otvoril ich. Pohľad do izby bol v skutočnosti zúfalý. A veľmi bolel...

Koment potešia... :)

piatok 23. novembra 2012

Missery or Happiness - who knows - 21. časť

Ďakujem novej čitateľke za komentár. Veľmi veľmi veeeeľmi ma potešil.. :) Aaaa... čo vám ešte poviem... Zase raz som použila môj obľúbený pohľad tretej osoby :) Ale aj tak je to naaaaa******...
Enjoy :)


Oprel svoje čelo o moje a nechal zatvorené oči. Na perách som cítila jeho horúci dych, no neodvážila som sa ani len pohnúť. Otvoril oči. Dívali sme sa jeden druhému do očí, obaja sme ťažko dýchali a náš dych sa v obláčikoch dymu vznášal k nebu. Bolo už riadne chladno. Striaslo ma. Harry si to všimol a začal si vyzliekať bundu. Bolo skutočne zaujímavé sledovať, ako si jednou rukou vyzlieka bundu a druhou ma pridržiava aby som z neho nespadla. Tento krát som jeho bundu prijala, lebo mi bola skutočne zima. Prehodil mi ju cez plecia a ja som sa nadýchla jeho vône. Usmial sa a ja som sa začervenala. Ešte že bola taká tma.
„Nie je ti teraz zima?“ prelomila som ticho a pozrela naňho dohora. Pozrela na mňa, usmial sa a pokrútil hlavou.
„Nie, keď si pri mne.“ Táto veta ma krásne zahriala pri srdci. Tesnejšie som sa k nemu privinula a on zosilil svoje objatie. Držal ma tak, aby som vedela, že už som jeho, no nie majetnícky. Pevne, ale ochranitelsky. V jeho náručí som sa cítila ako nikdy predtým. Trocha sa pohmýril. Už mu musela byť riadna zima. Chcela som si dať dole jeho bundu a vrátiť mu ju, ale ona ma len chytil tak aby som sa nemohla ani pohnúť a so mnou v náručí vstal. Pozrel sa mi do očí a usmial sa. Potom ma jemne položil na zem, vzal ma za ruku a spoločne sme kráčali k jeho autu. Prišli sme k veľkému čiernemu autu a on mi ako pravý gentleman otvoril dvere. Sadla som si a čakal. Nasadol aj on. Keď zasvietil v aute na palubnej doske nabehol čas. Bolo len 5:39pm.
„Harry? Čo bude teraz... s nami...“ táto otázka vyžadovala moju obrovskú odvahu. Harry ma chytil za ruku, už asi po stý krát tento večer mi pozrel do očí svojimi nádhernými zelenými kukadlami.
„Budeš moje dievča?“ spýtal sa s iskričkami v očiach. Moja odpoveď ho však asi veľmi nepotešila.
„To nie je také jednoduché. Všetko to okolo teba... bojím sa, že to nezvládnem. Paparazzi a nenávistné správy od vašich fanúšikov a žiadne súkromie. Záleží mi na tebe Harry. Veľmi mi na tebe záleží. Viac ako by malo... ale ja... ja neviem...“ po líci mi stiekla jedna slza. Inštinktívne som zdvihla ruku, že si ju utriem no Harryho bola rýchlejšia. Zotrel mi slzu a zdvihol mi hlavu. Smutne sa na mňa pozrel.
„Chápem ťa. Viem že nemôžem od teba chcieť, aby si sa vzdala svojho súkromia a doterajšieho života.“
„Je tu jedna vec... o ktorej nevieš.“ Prerušila som jeho reč.
„Vec, s ktorou by nesúhlasili nie len vaše fanúšičky, ale pravdepodobne aj váš manažment. Harry ja... Ja bývam v detskom domove. Som chudera bez domova. Budú si myslieť, že sa na teba lepím len pre peniaze. Prepáč, že som ti to nepovedala skôr. Ja som sa veľmi bála ako zareaguješ. Tak veľmi som sa bála, že ti to bude vadiť. Tak veľmi som sa bála že... že ťa stratím...“ rozplakala som sa. Harry na mňa len šokovane pozeral. Potom sa spamätal a objal ma. Dal mi pusu do vlasov.
„Je mi jedno kde s kým a ako bývaš. Táto informácia nič nemení na tom, že.. že ťa mám rád. Manažment ani nikto iný mi nebude diktovať s kým môžem a nemôžem chodiť. Nemôžu mi ťa zakázať ľúbiť.“ Dopovedal a pobozkal ma.  Jemne ma hladil po vlasoch akoby sa bál, že sa mu rozpadnem v rukách. Jemne mi jazykom prechádzal po perách. Stopla som to skôr, ako by to zašlo niekam, kam by nemalo.

Pohľad Harryho
Prerušila náš bozk. Odtrhla sa odo mňa a pozrela sa von oknom. To však nezabránilo tomu, aby som videl to, čo nechcela aby som videl. V odraze v okne som videl ako sa jej lesknú oči. Bojovala sama proti sebe. Chápal som ju. Mala z toho strach. Tiež som musel spracovať všetko, čo mi povedala. Videl som na nej, že sa jej to nehovorí ľahko.
„Zavezieš ma prosím domov?“ povedala rozrušene. Zosmutnel som, ale spravil som, ako si želala. Len som sa pozrel na jej pás a ona už vedela, že si ho má zapnúť. Celá cesta prebehla v tichosti. Zastavil som pred jediným detským domovom v celom Londýne. Usmiala sa na mňa a hoci som vedel, že jej takisto ako mne nie je do smiechu, usmial som sa tiež. Vstúpila z auta skôr ako som jej stihol otvoriť dvere. Kráčala priamo k bráne domova. Rozbehol som sa za ňou a chytil ju za rukáv.
„Počkaj.“ Pozrela sa na mňa a začala si vyzliekať bundu.
„Nie. Nechaj si ju. Môžem ťa... aspoň objať?“ spýtal som sa. Otočila sa a vrhla sa mi do náruče. Pevne ma objala a rozbehla sa preč. Bez akéhokoľvek ahoj alebo zbohom. Aj napriek všetkému som ju chápal. Potrebuje čas. Musí sa s tým všetkým vyrovnať. Utriediť si myšlienky. Rovnako ako ja.

Pohľad tretej osoby
Lex bežala s plačom do svojej izby, kde sa vrhla do postele a vzlykala do vankúša. Po chvíli si vyzliekla bundu od Harryho a pritúlila si ju k sebe, aby ho aspoň takto pri sebe cítila. Bola nasiaknutá jeho vôňou. Skrútená v klbku ležala v posteli, stískala Haryho bundu a zvažovala všetky pre a proti. Srdce hovorilo jedno, rozum kričal, že chce druhé. Ani po niekoľkých hodinách uvažovania sa definitívne nerozhodla. Bude sa riadiť srdcom, ktoré bije pre lásku k nemu, alebo sa bude riadiť rozumom, ktorý jej vraví, že by sa mohla spáliť a ublížiť nie len sebe, ale aj Harrymu? Čo ak manažment ich lásku zatrhne? Čo ak ju budú neznášať? Aký dopad to bude mať na jej školu, priateľov, nepriateľov? Hlavou sa jej vírili milióny otázok. Na žiadnu z nich však nepoznala odpoveď. Mohla by sa tváriť, že je chorá, ignorovať celý svet a premýšľať nad tým dni, týždne, mesiace. Nikdy by však nedospela k rozhodnutiu, s ktorým by bolo spokojné srdce aj rozum.
Lexinu myslel trápilo množstvo otázok, teórií a myšlienok. No posledná, ktorá dorazila do jej mozgu pred tým, ako zaspala, bola myšlienka na Harryho bozk. Sladký nežný nezabudnuteľný...

KOMENTY? :)

štvrtok 22. novembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 20. časť

HEEEEEEEEYYY. My sme sa dopracovali k dvadsiatke!!! Momentálne nedokážem slovami opísať svoje pocity... Na začiatku som si myslela, že z toho bude len nejaký predĺžený imagine. Maximálne 5 častí. A teraz píšem do nadpisu 20. časť a neverím vlastným očiam. A za toto vďačím len a len vám moje najdrahšie dievčatá :) Možno teraz vyzniem ako totálny magor ale ja normálne revem od radosti. Ľúúúbim vás dievčatá moje. A teraz som to myslela najúprimnejšie v mojom živote... :´) 
Jedna dôležitá vec ešte... Neviem či ma tento blog klame, (len on sám vie) ale pri častich mi ukazuje nejako veľa otvorení. Tak sa pýtam čítate to tu viacerí a nedávate komenty, čítate si viackrát časť alebo som len naivná? Takže ak sú tu nejakí ľudkovia, ktorí nekomentujú, ale čítajú, bola by som im velice zaviazaná, ak by dali koment... ak nemáte náhodou účet tak si ma pridajte na fb -Paťa Paťušša Ladická ak chcete. Mám takto dve čitateľky, ktoré mi komentujú do správ (áno ty Peťka a ty Diduš :* ) 
Ešte raz obrovské ĎAKUJEM :)
Enjoy... :)


Pohľad Harryho
Pomaly, ale isto sa blížil čas môjho stretnutia s Lex a ja som bol stále viac a viac nervózny. Keď som už tridsiaty krát stál v kúpeľni pred zrkadlom a prečesával si vlasy, Liam ma schmatol za ruku a ťahal do izby. Tam ma posadil na postel a sadol si oproti mne.
„Neverím, že sa to deje.“ Nechápavo som naňho pozrel.
„Ty, čo si striedal baby ako použité prádlo... Náš Cassanova... Si v tom. A nevieš, ako z toho von. Ale poviem ti, z toho sa von nedá. Keď ťa to raz dostane, už ťa to nepustí.“ Počúval som tie jeho múdrosti a rozmýšľal ako ho čo najrýchlejšie zastaviť. Z toho všetkého mi začínalo byť nevoľno. Alebo že by to  bola ešte tá opica??? Jednoznačne som musel prestať počúvať Liamove rozjímanie nad tým, aké skvelé je, že som sa zaľúbil. Pozrel som sa na mobil a zistil som, že mám necelú pol hodinu na to, aby som došiel do Starbucks. Dúfam, že nikde nestretnem žiadnu zápchu.
„Drž mi palce.“ Obišiel som Liama stále niečo trepajúceho na posteli a ponáhľal sa k autu. V garáži som nasadol do svojho čierneho nalešteného Range Roveru a dupol na plyn.

Pohľad Lex
Trasúcimi sa rukami som si nanášala na riasy špirálu. Meredith stála vedľa mňa a nechápavo krútila hlavou.
„Teda ty si z neho riadne mimo.“ poznamenala a naďalej sa na mne bavila.
„Ja si nemám čo obliecť.“ Zakňučala som a pozrela na Meredith psími očami. Schmatla ma za ruku a už ma ťahal k jej obrovskému plnému šatníku. Vytiahla z neho tričko s výstrihom, za aký by sa nemusela hanbiť ani porno hviezda. Keď videla moje vypleštené oči tak ho radšej rýchlo schovala naspäť. Potom vytiahla ružovú minisukňu, pozrela na mňa a skôr ako som stihla namietať ju radšej odložila.
„Meredith. To nie je rande.“
„Niééé??? A kto tu už hodinu stresuje a pobehuje?“ zatiahla svojím neskutočným prízvukom a nadvihla obočie. Vzdychla som a rezignovane si sadla na posteľ. Ona si sadla vedľa mňa, chytila ma za ruku a oprela si o mňa hlavu.
„Vzmuž sa. Šak si nejaký kus ženy. Je to len chalan.“
„Ale ten chalan mi načisto poplietol hlavu. Meredith ja pri ňom zabúdam ako sa volám.“ Zúfalo som povedala a ona ma len objala.
Nakoniec som zvolila starú známu klasiku. Legíny, tričko a tenký svetrík. K tomu Conversy a mohlo sa ísť. Celá rozklepaná som prekročila bránu domova a vydala sa v ústrety... istej smrti...

Pohľad Harryho
Dorazil som do Starbucks a Lex som nikde nevidel. Jasné veď ja idiot som sa hnal ako blázon a som tu o 15 minút skôr. Sadol som si teda za voľný stôl a čakal.
„Prajete si?“ zastavila sa pri mojom stole čašníčka.
„Ja ešte počkám. Budem mať spoločnosť.“ Usmiala sa a odkráčala odkiaľ prišla. Ja som si tam len tak sedel, klopkal prstami o stôl, dupkal nohami a dlane sa mi potili ako by som práve zabehol maratón. Ešte stále som nevedel, čo presne jej chcem povedať. Zazvonil zvonček nad dverami hlásajúci, že niekto vstúpil dnu. Inštinktívne som sa otočil a vo dverách som zbadal Lex. Obzerala sa, zjavne ma hľadala. Vstal som sa, usmial sa a zamával jej.  Tiež sa usmiala a vydala sa mojim smerom. Vyzerala trocha vystresovaná, ale to som aj ja.
„Ty- čakáš tu už dlho?“ pokúsila sa o úsmev z čoho vznikla len akási čudesná grimasa. Sadla si oproti mňa. Vyzerala nejako utiahnuto. Akoby sa bála.
„Tak?... Chcel si sa rozprávať...“ začala s hlbokým nádychom. Prikývol som. V tom sa dohrnula čašníčka. Aspoň trocha prerušila túto ťaživú atmosféru.
„Objednáte si?“ spýtala sa. Pozrel som na Lex, ona na mňa a usmiali sme sa. Konečne začínala opadávať tá počiatočná neistota.
„Vanilkové latté.“ Objednala si Lex.
„Dvakrát.“ Doplnil som ju.
Keď už sme sedeli oproti seba, obaja pred sebou svoje horúce latté a pozerali sme sa jeden druhému do očí, ani jeden z nás nevedel, čo povedať. Ticho nám obom vyhovovalo. Nebolo to otravné ticho, keď sa nie je o čom baviť. Bolo to také to príjemné ticho, keď si s niekým, koho máš rád a vychutnávaš si jeho prítomnosť.
„Ahoj Harry. Mohol by si mi podpísať CD?“ ozvalo sa zrazu pri mne. Rýchlo som dievčaťu podpísal CD-čko, usmial sa a ďalej sa venoval Lex. Vtom sa k nám dorútili ďalšie tri. Začali si obzerať Lex. Ona sa na ne len vystrašene dívala. Očividne bola z tohto všetkého dosť nesvoja. Popodpisoval som čo bolo treba, pofotil sa, schmatol Lex za ruku, rýchlo zaplatil a už som ju ťahal von.
„Prepáč, ale tam by sme veľmi veľa súkromia nemali.“ Povedal som a kývol hlavou smerom k Starbucks.

Pohľad Lex
Keď sa k nám dohrnuli ďalšie tri dievčatá dosť som znervóznela. Bála som sa, že budú reagovať podobne, ako tie na internete. Harry si to asi všimol, lebo hneď vstal, zaplatil a vypadli sme. Keď som vyšla von a konečne som sa nadýchla čerstvého vzduchu sa mi konečne ako tak prečistila hlava.
„Prepáč, ale tam by sme veľmi veľa súkromia nemali.“ Povedal a kývol hlavou smerom k Starbucks. Takže sa dostávame k téme nášho dnešného stretnutia. Vzal ma za ruku a ťahal k lavičkám v malom parku oproti cez cestu. Sadol si na lavičku a poklepal po mieste vedľa neho.
„Zbláznil si sa? Veď je to ľadové. Nie je marec ale október. Nepotrebujem prechladnúť.“ Zasmial sa a poklepal si po kolenách. Vypleštila som na neho oči, na čo sa on znova zasmial, chytil ma za ruku a potiahol na svoje kolená. Ako som dosadla si ma ešte otočil kolenami nabok aby mi videl do tváre.
„Čo robíš? Som ťažká.“ Povedala som mu. Harry sa zamračil a zdvihol na mňa ukazovák.
„Toto už nikdy nehovor.“ Začala som sa smiať. Chvíľu sa hral na urazeného, no potom už aj jemu trhalo kútikmi úst. Oblapil ma svojimi silnými rukami, inak by som asi v tých záchvatoch smiechu z neho zletela. A tak sme tam sedeli ako najväčší zaľúbenci pod slnkom a smiali sa ako blázni. A zase sme odbočili od hlavného dôvodu nášho stretnutia. Myslím, že sme to obaja robili náročky. Podvedome sme sa tomu obaja snažili vyhnúť. Ani sme si nestihli uvedomiť ako a už sa pomaly stmievalo.
Po dlhej chvíli ticha sa mi pozrel do očí. Pôvodne som chcela uhnúť pohľadom, ale keď som videla jeho oči proste to nešlo. Videla som v nich túžbu ale aj strach. Nie nie Lex... To si iste len namýšľaš. Karhala som sa v duchu. Zrazu spravil niečo čo ma vykoľajilo tak, ako ešte nič v živote.
Pobozkal ma.  Nebola to žiadna vášnivá olizovačka ani nič podobné. Jediný bozk. Jemne obtrel svoje pery o moje. Nikdy som neverila na veci typu motýle v bruchu, ohňostroj v hlave a podobne. Teraz to prišlo. Skutočne som to cítila. Všetku tú povestnú elektrinu v každej jednej bunke môjho tela. Zachvel sa vo mne každučký nerv. Nechal ma pocítiť teplo a sladkosť jeho pier a o milimeter sa odtiahol. Oprel svoje čelo o moje a nechal zatvorené oči. Na preách som cítila jeho horúci dych, no neodvážila som sa ani len pohnúť. 


Viem, že vás tieto moje kecy otravujú... ale k časti... Ja viem že je to o ničom... táto časť mi dala dosť zabrať.   Zase som to ukončila tak otvorene. Pokúsim sa dodať pokračovanie v najbližšej dobe... Mám totiž skvelú inšpiráciu---vás... :) :*
Komenty??? :) :) :) 
:*******************************

sobota 17. novembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 19. časť

Takže kočeny... Ako som sľúbila... Ďalšia časť je dnes... :) Je to oničom... ale snaha bola. :D ďalšia bude zajtra... teda ak bude múza, lebo mám žalúdok naruby... Dnes som prežila Rýchlo a zbesilo na vlastnej koži a poviem vám... je to pecka... teda až na tie kotrmelce čo robil môj žalúdok... :D :D :D 180 km/h po hlavnej? veď prečo nie :D :P
Enjoy :)


Strhla som sa. Sadla som si na posteli a utrela si rukou spotené čelo. Nevedela som, čo sa mi snívalo, prečo som sa tak strhla, prečo som spotená ako prasa. Cítila som sa vydesená. Natiahla som ruku na malý nočný stolík a schmatla mobil. Svetlo displaya ma na sekundu oslepilo. Hodiny ukazovali 04:39. Skvelé. Je nedeľa a ja som hore pred piatou ráno. Toto nie je normálne. Od kedy som v Londýne som ako vymenená. A presne viem, čo alebo kto je dôvodom tejto nepríjemnej zmeny. One Direction. Tí chalani mi načisto oblbli hlavu. Som na prášky. Mala by som si začať hľadať nejaého dobrého psychiatra. Vlastne ani nemusím. Jedného mám. V Manchesterskej nemocnici.
Manchesterská nemocnica. Amy... Sľúbila, že sa ozve. Neozvala sa. Ozvem sa ja? Vytiahla som mobil a našla v zozname jej číslo.
Hey... How r u? Whats up? L. xx
Naťukala som a odoslala. A až potom mi došlo, že je vlastne len 5 ráno. Bože som ja ale krava. Dúfam, že som ju nezobudila. Šla som potichu do kúpeľne a opláchla si tvár. Vrátila som sa do postele a oprela sa o studenú stenu. Chcela som nad niečím rozmýšľať, ale mala som úplne prázdnu hlavu. Všetko vyfičalo. Tak som tam len sedela opretá o stenu a čumela do blba.
Po dvoch hodinách nekonečného sedenia som sa rozhodla, že sa pôjdem niečoho najesť. Našťastie to u nás funguje tak, že ješ keď si hladný, takže som len prešla do malej kuchynky u nás na poschodí. Otvorila som skrinku a našla v nej čokoládové cereálne guľky. Nasypala som ich do misky a zaliala ich mliekom, ktoré som našla v chladničke. Sadla som si na stoličku do tureckého sedu a tlačila do seba cereálie s mliekom. Zrazu do kuchyne vošiel potichučky nejaký chalan. Mala som pocit, že dokonca išiel po špičkách. Keď ma zbadal, zlakol sa, otočil sa a vrazil čelom do steny. Ja som vypľula mlieko, ktoré som práve mala v ústach a začala sa dusiť. Keď som dokašlala, išla som sa pozrieť, či je ten chalan v pohode. Postavila som sa nad neho.
„Prepáč, nechcela som ťa vystrašiť. Nevedela som, že ráno vyzerám až tak desivo.“ Povedala som a usmiala sa. „Nie ty prepáč, že sa tu tak zakrádam. Inak my sa ešte nepoznáme. Som Matt.“
„Lex, teší ma.“ Podala som mu ruku, on sa jej chytil a vstal. 
„Aj mňa. A vôbec nevyzeráš desivo, len som nečakal, že tu niekto bude takto skoro ráno.“
„No hovor mi.“ Začala som sa smiať.
„Tie sú moje obľúbené.“ Povedal a ukázal na moju misku s cereáliami.
„Už aj moje.“ Povedala som, vzala som si misku a ukryla si ju za chrbát. Pokúsil sa po ňu natiahnuť.
„Varujem ťa, som háklivá na svoje jedlo. Nedelím sa.“ Pohrozila som mu prstom. On sa zasmial, vytiahol si druhú misku, nasypal si cereálie, zalial ich mliekom, sadol si oproti mňa jedol. Tak sme tam sedeli a prežúvali.
„Tak... Ja pôjdem. Tešilo ma Matt.“ Povedala som keď som dojedla, usmiala sa a zamávala mu.  On mi ešte s plnými ústami kývol na pozdrav a pokračoval v prežúvaní. Milý chalan, ale nič pre mňa. Prišla som späť izbu a Meredith ešte stále spala. Ani sa jej nečudujem. Bolo asi iba 6 hodín. A domov sme dorazili až okolo jednej nad ránom. Domov. Hovorím si, dorazila som domov. Dá sa ale toto nazvať domovom? Nie je domov miesto, kde by ma mal niekto milovať? Kde by som sa mala cítiť v bezpečí? Toto je pre mňa definícia domova.
Meredith sa pomrvila v posteli a niečo zabľabotala, čím ma vytrhla z úvah. Zasmiala som sa na nej a natiahla sa na stolík po mobil. 1 SMS svietilo na displayi.
We need to talk. H.
Správa od Harryho. Bola stručná no aj tak ma dokázala neskutočne znervózniť. Chce sa rozprávať. O čom asi? O tom čo sa stalo v tej chodbe? Moje pocity sa vo mne bili. Jedna strana tvrdila, že sa s ním  chcem porozprávať a mali by sme di ujasniť, ako to medzi nami je. Tá druhá sa zase bála. Mala obrovské obavy. Čo ak chce len prediskutovať tie fotky? Čo ak chce povedať, že už sa so mnou nechce nikdy stretnúť? V mojej hlave naskakovali stále nové a nové otázky, na ktoré som však nepoznala odpovede.
When and where? L.
Odpísala som a čakala na odpoveď.
Starbucks at 3pm. H.
I ll be there. L.  
Robím chybu? Kto vie. Dozviem sa v Starbucks o tretej.

Pohľad Harryho
Ráno som sa zobudil s riadnou opicou. Po tom, čo baby odišli sme sa s chalanmi riadne rozbehli. Vyšuchtal som sa z postele a s obrovskou námahou, ale predsa som došiel do kuchyne. Tam som našiel chalanov v podobnom stave ako ja. Teda okrem Liama, ktorý nepil. Všetci sedeli za barovým pultom s podopretými hlavami, pred sebou minerálka a raňajky, ktoré sa zjavne nechystali jesť. Teda až na Nialla, ktorý sa pokúšal zjesť aj Zaynove, ale Liam mu to nedovolil. Nechápem žalúdok toho chalana. Pridal som sa teda k nim. Keď som si sadol, Liam vstal a niečo šmátral v skrinke. Otočil sa a podal mi aspirin. Vďaka ti svätý muž pomyslel som si a hneď ho zapil riadnym dúškom vody. Také suchoty som už dávno nemal. Vytiahol som z vačku na teplákoch mobil, ktorý netuším ako sa tam dostal. Napísal som Lex. Musíme sa porozprávať. Som zmätený z toho všetkého. Nechápem to. Nič nedáva zmysel odkedy ju poznám. Odpísala. Dohodli sme sa, že sa stretneme v Starbucks o tretej. Vlastne ani neviem, čo jej poviem a ako je to poviem. Jediné čo viem je, že teraz potrebujem riadnu sprchu a čo najrýchlejšie sa dať dokopy, aby sa ma nezľakla.

Komentíky? :)  Potešili by :D :*

piatok 16. novembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 18. časť

Achojte... takže konečne mám znova prístup k internetu. A čo to znamená? Že nová časť bude každý deň... (ak technické dôvody nebudú protestovať ) :D :D :D 
Túto časť by som chcela venovať Kikuš. Som ti veeeeeeľmi vďačná za tú krásnu podporu... :) Veľmi veľmi veľmi si to vážim. Zvlášť od takej skvelej pisateľky ako si ty... Určite to raz s písaním dotiahneš veľmi ďaleko :) patrí ti moje Obrovské ĎAKUJEM :) :*
Lili takisto tebe veľmi ďakujem... :) Ty si mi vnukla myšlienku uverejňovať svoje príbehy. Bez teba by tento blog neexistoval :) 
A ešte Peťka... Aj tebe ďakujem... Aj keď tvoje komentáre sa na tomto blogu nezobrazujú (boh vie prečo) ďakujem ti za tvoje komentáre v škole... :) Občas radosť počúvať ťa :D :D :D
Okej už som  ticho... :)
 Enjoy :) :*


„No ták. Sadajte. Lebo vás do toho auta napchám nasilu.“
„Neverím.“ povedala som provokatívne v nádeji, že si povie: Kašlem na teba ty krava drzá nevďačná. Nestalo sa. Normálne prišiel ku mne, usmial sa, chytil ma a prehodil si ma cez plece. Začala som ziapať na celý Londýn, biť ho, kopať a všemožne inak sa brániť, ale nijako to s ním nepohlo.
„Nekrič. Veď pobudíš celý Londýn.“ Povedal s maximálnym kludom v hlase a ako páperko ma narval do auta a potom sa pozrel na Meredith. Nadvihol jedno obočie a Meredith poslušne s mierne vydeseným pohľadom nasadla ku mne.
„Bojuj! Zachráň nás. Rob niečo! Čokoľvek!“ kričala som na ňu. Ona na mňa len vypleštila oči a Liam sa začal smiať.
„Tak dámy kam to bude“ spýtal sa. Pozreli sme sa s Meredith na seba a vymieňali si komické gestá ako vypleštené oči, krčenie plecami a podobne. Liam to všetko sledoval v spätnom zrkadle a dobre sa na nás bavil. Pomaly ale isto som začala zvažovať možnosť úteku z auta, ale keď som videla pred sebou vymakaného Liama, hneď som tento nápad zavrhla, lebo by som asi ďaleko nedobehla.
„Takže? Môžete trucovať koľko chcete. Ja mám času dosť. Nenechám vás ísť samé. Z tohto auta vystúpite až doma.“ Povedal a na znak toho, že to myslí vážne zamkol auto zvnútra. Ja som začala mykať kľučkou, byť do dverí a kričať.
„Pomoc! Uniesol nás! Pomôžte nám niekto! Ktokoľvek!“ Liam spredu sledoval moje vyčíňanie a dobre sa na ňom bavil. Takisto Meredith, ktorú ani nepohlo pomôcť mi. Keď som vzdala svoj boj s dverami, oprela som sa a vzdychla. Toto je už druhý chalan, ktorý ma unáša na aute. Zhodou náhod sú dokonca z tej istej skupiny a sú najlepší kamaráti. To je už ale že aká náhoda.
„Ešte si neskúšala strešné okno“ povedal Liam a pozrel na pootvorené okienko, v ktorom bola medzierka asi ta 5cm.
„No ha ha ha.“ Povedala som ironicky.
„Pozri Liam. Vážne by sme ocenili, keby nás necháš ísť. Vieš, my... To by si nepochopil. Proste...“ vykoktala zo seba Meredith. Liam na ňu nechápavo pozrel a otočil sa na sedačke tak, aby na nás vedel.
„Ale no tak baby. Von s tým. Čo je také strašné na mne, našej skupine, na tom, že vás chcem zaviesť domov a tak celkovo? Hm? Čo je zle? Čo je také strašne nepochopiteľné?“ povedala a pozrel sa mi do očí. Moja stena klamstiev a poloprávd sa postupne rúcala.
„Proste bývame v decáku a nechceli sme aby ste sa s nami bavili len z ľútosti. Nepotrebujeme falošných kamarátov. Chápeš? Stačí?“ vybuchla som. Liam na mňa šokovane pozrel. Neviem, či bol v šoku z môjho výbuchu, alebo z toho, čo som povedala.
„Ale veď to je úplne v poriadku. Ste skvelé baby a to odkiaľ pochádzate nie je žiadna vada. Aj keby bývate na smetisku, boli by ste našimi kamarátkami. Dnešok bol skvelý. Nevedeli sme odkiaľ pochádzate a všetko bolo super. Prečo si myslíš, že by táto informácia  mala niečo zmeniť? To si vážne myslíš, že sme len namyslené hviezdičky, ktoré nemajú city? A bavia sa len s inými hviezdičkami? Som predsa človek. Mám vlastný rozum. Priateľov si vyberám sám.“ Povedal Liam a ja som dostala neskutočné výčitky svedomia, pretože to čo povedal, bola čistá pravda. Naozaj som si myslela, že sú namyslené hviezdičky baviace sa len s inými hviezdičkami. Sklonila som hlavu a z očí sa mi vykotúľalo pár sĺz. Hanbila som sa ako pes. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. On mi nadvihol hlavu, zotrel slzy a usmial sa na mňa.
„To je v poriadku. Sme len ľudia. Máme svoje chyby, ktoré nezmeníme. Odteraz sme kamaráti a ja tu budem vždy. Pre vás obe.“ Pozrel sa na Meredith a znova sa usmial. Tento chalan má asi riešenie na všetko.
„Tak a teraz mi povedzte, kde vás vyhodím, lebo než sa vrátim chalani budú na kašu.“ Povedal a my sme sa začali smiať. Vysvetlili sme mu cestu a o pár minút sme už parkovali pred bránou domova. 
Vystúpili sme a on tiež. Objal Meredith a prešiel ku mne.
„Nemusíš sa hanbiť za to, že bývaš v domove.“ Povedal, usmial sa a objal ma.
„Liam, nehovor to prosím Harrymu.“ Šepla som. Usmial sa. Nebol to ale taký obyčajný úsmev. Bol to úsmev typu ja aj tak všetko viem.
„Neboj sa. Povieš mu to ty sama, keď budeš pripravená. Tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí.“ Povedal, pohladil ma po pleci, sadol do auta a odfrčal ratovať chalanov.
Pozreli sme sa s Meredith na seba, usmiali sa, chytili sa za ruky a išli do izby.
Celú noc som si v posteli premietala, čo sa stalo v tej uličke pri záchodoch. Rozmýšlala som, čo by bolo, keby sa pobozkáme, aký by bol ten bozk, ako chutia jeho pery. Ako veľmi sa klepal každučký kúsok môjho tela, keď stal tak prekliato blízko pri mne. A došla som k jedinému záveru. Harry Styles úplne a nezvrátiteľne zblbol moju myseľ aj moje telo. Je to ako choroba. Neliečiteľná. Ako sa toto mohlo stať mne? MNE? Dievčaťu, ktoré nikdy predtým neriešilo chalanov, nepoužívalo make-up, a stavalo si obranné hradby, za ktoré sa až doteraz nikto nedostal? Dievča s imageom drzej, papuľnatej, zlej. Tej, čo má vlastný svet a nikto a nič ju nezaujíma...

Poprosím vaše komenty... :) :) :) Ďakujem :) :* 

utorok 13. novembra 2012

Misery or Happiness - who knows 17. časť

Moc moc moc moc moc ďakuje za vaše krááááásne komentáriky :) :) :) ja viem, že som to ukončila trochu svinsky ale tak... to tak vyšlo... :D :D :D Kásna podpora... :) :*
Prepáčte za meškanie, ale inak to nešlo... Od piatku by som už mala pridávať pravidelne... 
Ja viem že ich už chcete spolu ale o čom by to bolo, keby bolo všetko také jednoduché? :D Treba to nejako zamotať a posplietať všetko možné... Keby ich dám hneď dokopy, tak potom by už moc nebolo o čom písať... ale takto... júúúúj :D :D :D Ľúúúúbim Vás :) :*
Enjoy :)


„Čo bude ďalej?“ spýtal sa ma a ja som ostala v pomykove. Čo chcem aby bolo ďalej? Mám mu povedať, že by som sa najradšej vrhla na jeho pery a bozkávala ho, až kým by nám obom nedošiel kyslík? A potom znova a znova a znova. Alebo mu mám znova klamať? Vymyslieť si nejakú trápnu výhovorku, ktorej určite neuverí a bude ma považovať za hlúpu klamárku? Sklonila som hlavu a utápala sa vo svojich myšlienkach. Po druhý krát v tento večer mi zdvihol hlavu a zadíval sa mi do očí. V jeho očiach som videla strach, neistotu, ale aj naliehavosť. Nechcela som ho ďalej naťahovať, ale bála som sa ako zareaguje, keď sa o mne dozvie to, čo mu tajím. Skutočnosť, že som len obyčajná chudera z decáku. Ďalšia, ktorá dostane falošné city z ľútosti.
„Ja neviem.“ Takmer som zašepkala. Znova hrča v krku. Tento raz sa mi ju nepodarilo prehltnúť a z mojich očí sa pomaly začali spúšťať slané potôčiky sĺz. Stiahla som si rukáv, že si ich utriem, no Harryho palec bol rýchlejší. Jemne mi zotieral slzy a popri tom ma hladil po líci. Pomaly mi prstami kopíroval líniu lícnej kosti, sánky až kým sa nedostal k perám jemne mi palcom obkreslil spodnú peru. Díval sa mi na pery. Pomaly sa ku mne začal približovať. Bol bližšie a bližšie. Musela som sa veľmi premáhať aby som sa mu hneď lačne nevrhla na pery. Jeho pery sa stále pomaličky približovali. A vtom...
Plééééééésk... Tresol mi o čelo. To bude riadna hrča. Pozrela som za neho. Nejaký idiot do neho vrazil a on mi dal čelo.
„Hej ty idiot nedívaš sa?!“ skríkla som za ním. On sa otočil posmešne mykol plecom a šiel ďalej. Už už by som sa po ňom rozbehla, keď som si všimla Harryho kľačať na zemi. Po tvári mu stekali slzy. Neverím. Ten cvok sa tam tak rehotal, že nevedel stáť na nohách. Normálne že záchvat smiechu.
„A ty sa čo smeješ?“ spýtala som sa trocha podráždene. Moja otázka ho však rozosmiala ešte viac. Vyzeral ako číňan a z očí sa mu liali slzy. Smiech mal ako hrkálka. Už som myslela, že ani neprestane, keď sa mu konečne podarilo vstať zo zeme.
„Pamätáš sa na naše zoznámenie?“ a znova ten výbuch smiechu. A až vtedy mi to docvaklo. Presne takto som vyletela naňho, keď do mňa vrazil. Začala som sa smiať aj ja. Spoločnými silami, podopierajúc sa, akoby sme mali tri promile so záchvatmi smiechu sme sa nakoniec dotackali k nášmu stolu. Všetky pohľady padli na nás.
„Páni... koľko ste toho vypili?“ Spýtal sa myslím, že Louis. S Harrym sme sa pozreli na seba, ako na povel sme sa obaja prehli v páse, chytili za bruchá a znova vybuchli. Všetci na nás divne nechápavo pozreli. Konečne som si sadla a riadne si odpila zo svojej koly, lebo mi od toľkého smiechu poriadne vysmädlo. Pozrela som na Harryho, a ten položil pohár v tej istej sekunde ako ja.
„To na čom šlapete? Aj ja chcem.“ Pleskol Zayn,  zjavne už mierne podgurážený alkoholom.
Ešte sme si asi hodinku posedeli a obkecali aj to, čo sa nedalo. Chalani nám rozprávali o svojej skupine, ako začali, ako to šlo, ako sa spoznávali. Bonzovali na seba samé zaujímavé pikošky. Napríklad sme sa dozvedeli, že keď sa Zayn s Liamom (tak som prišla na to ako sa ten záhadný chalan, ktorého meno mi unikalo volá) nudili tak sa olizovali. To by som si pozrela. Awŕŕŕŕ... Keď už pomaly nemali o čom rozprávať, a ja som tušila, že sa téma otočí na nás s Meredith, musela som to nejako stopnúť.
„Meredith, myslím, že už by sme mali ísť.“ Pravdepodobne jej došlo o čo mi ide, lebo už prv som jej spomínala, že mám obavy, ako by Harry reagoval, keby sa dozvie, že som z decáku. A teraz boli všetci.
„Tak vás opustíme chalani.“ Usmiala sa na nich a vstala od stola.
„Zaveziem vás.“ Vstal aj Liam.
„Nie, to nebude potrebné. My to zvládneme.“ Snažila som sa ho nejako odbiť.
„Určite vás nenechám ísť po tme samé. Niektoré ulice Londýna sú dosť nebezpečné.“ Začínam chápať, prečo mu hovoria Daddy...
„Sme dve. Som si istá, že sa nám nič nestane.“ Zjavne ani Meredithina snaha nepomáhala, lebo Liam stále vyzeral, že sme ho nepresvedčili. Zrazu všetci ostatní chalani vstali a začali nás objímať. Bolo to od nich také milé. Nakoniec ma objal Harry a ja som sa v jeho náručí cítila taká maličká. Maličká, ale chránená. Jeho náručie mi dávalo pocit bezpečia. Pocit, ktorý som necítila už veľmi dávno. Odtrhli sme sa od seba, usmiali sa a sklonili hlavy. Chalani sa začali smiať, za čo sme ich obdarili naštvanými pohľadmi, čo ich uzemnilo.
Vyšli sme z budovy. Vonku bola tma, že by sa dala krájať. Vtom z dverí vyletel Liam.
„Prepáčte, nemohol som nájsť kľúče od auta.“ Prehlásil a zaštrngal nimi.
„Liam je to od teba milé, ale my sa vážne prejdeme.“ Už sa vo mne vážne začala prejavovať histéria. Čo ak to povie Harrymu a on sa mi už v živote neozve??? Čo ak si budú všetci myslieť, že sme len chudery z decáku, tak sa na nich lepíme? Čo ak sa s nami budú baviť len z ľútosti?
„No tak baby, prečo tak vystrájate. Veď vás chcem len zaviesť. Nechystám sa odparkovať v tmavej uličke a tam vás obe znásilniť. Poďme.“ Chytil nás obe za ruky a ťahal nás k veľkému čiernemu autu. Otvoril dvere a my s Meredith sme nevedeli, čo robiť, tak sme tam len tak stáli a bojovali sami proti sebe.
„No ták. Sadajte. Lebo vás do toho auta napchám nasilu.“

Tu to máte :) Koment? :)


Zamilovala som sa do týchto obrázkov :D :D :D (btw. to je moja tapeta na notebooku :D) :D :D :D Awrrrr.... :D :P Áno Peťka ja viem... Už zase... :D :D :D