utorok 13. novembra 2012

Misery or Happiness - who knows 17. časť

Moc moc moc moc moc ďakuje za vaše krááááásne komentáriky :) :) :) ja viem, že som to ukončila trochu svinsky ale tak... to tak vyšlo... :D :D :D Kásna podpora... :) :*
Prepáčte za meškanie, ale inak to nešlo... Od piatku by som už mala pridávať pravidelne... 
Ja viem že ich už chcete spolu ale o čom by to bolo, keby bolo všetko také jednoduché? :D Treba to nejako zamotať a posplietať všetko možné... Keby ich dám hneď dokopy, tak potom by už moc nebolo o čom písať... ale takto... júúúúj :D :D :D Ľúúúúbim Vás :) :*
Enjoy :)


„Čo bude ďalej?“ spýtal sa ma a ja som ostala v pomykove. Čo chcem aby bolo ďalej? Mám mu povedať, že by som sa najradšej vrhla na jeho pery a bozkávala ho, až kým by nám obom nedošiel kyslík? A potom znova a znova a znova. Alebo mu mám znova klamať? Vymyslieť si nejakú trápnu výhovorku, ktorej určite neuverí a bude ma považovať za hlúpu klamárku? Sklonila som hlavu a utápala sa vo svojich myšlienkach. Po druhý krát v tento večer mi zdvihol hlavu a zadíval sa mi do očí. V jeho očiach som videla strach, neistotu, ale aj naliehavosť. Nechcela som ho ďalej naťahovať, ale bála som sa ako zareaguje, keď sa o mne dozvie to, čo mu tajím. Skutočnosť, že som len obyčajná chudera z decáku. Ďalšia, ktorá dostane falošné city z ľútosti.
„Ja neviem.“ Takmer som zašepkala. Znova hrča v krku. Tento raz sa mi ju nepodarilo prehltnúť a z mojich očí sa pomaly začali spúšťať slané potôčiky sĺz. Stiahla som si rukáv, že si ich utriem, no Harryho palec bol rýchlejší. Jemne mi zotieral slzy a popri tom ma hladil po líci. Pomaly mi prstami kopíroval líniu lícnej kosti, sánky až kým sa nedostal k perám jemne mi palcom obkreslil spodnú peru. Díval sa mi na pery. Pomaly sa ku mne začal približovať. Bol bližšie a bližšie. Musela som sa veľmi premáhať aby som sa mu hneď lačne nevrhla na pery. Jeho pery sa stále pomaličky približovali. A vtom...
Plééééééésk... Tresol mi o čelo. To bude riadna hrča. Pozrela som za neho. Nejaký idiot do neho vrazil a on mi dal čelo.
„Hej ty idiot nedívaš sa?!“ skríkla som za ním. On sa otočil posmešne mykol plecom a šiel ďalej. Už už by som sa po ňom rozbehla, keď som si všimla Harryho kľačať na zemi. Po tvári mu stekali slzy. Neverím. Ten cvok sa tam tak rehotal, že nevedel stáť na nohách. Normálne že záchvat smiechu.
„A ty sa čo smeješ?“ spýtala som sa trocha podráždene. Moja otázka ho však rozosmiala ešte viac. Vyzeral ako číňan a z očí sa mu liali slzy. Smiech mal ako hrkálka. Už som myslela, že ani neprestane, keď sa mu konečne podarilo vstať zo zeme.
„Pamätáš sa na naše zoznámenie?“ a znova ten výbuch smiechu. A až vtedy mi to docvaklo. Presne takto som vyletela naňho, keď do mňa vrazil. Začala som sa smiať aj ja. Spoločnými silami, podopierajúc sa, akoby sme mali tri promile so záchvatmi smiechu sme sa nakoniec dotackali k nášmu stolu. Všetky pohľady padli na nás.
„Páni... koľko ste toho vypili?“ Spýtal sa myslím, že Louis. S Harrym sme sa pozreli na seba, ako na povel sme sa obaja prehli v páse, chytili za bruchá a znova vybuchli. Všetci na nás divne nechápavo pozreli. Konečne som si sadla a riadne si odpila zo svojej koly, lebo mi od toľkého smiechu poriadne vysmädlo. Pozrela som na Harryho, a ten položil pohár v tej istej sekunde ako ja.
„To na čom šlapete? Aj ja chcem.“ Pleskol Zayn,  zjavne už mierne podgurážený alkoholom.
Ešte sme si asi hodinku posedeli a obkecali aj to, čo sa nedalo. Chalani nám rozprávali o svojej skupine, ako začali, ako to šlo, ako sa spoznávali. Bonzovali na seba samé zaujímavé pikošky. Napríklad sme sa dozvedeli, že keď sa Zayn s Liamom (tak som prišla na to ako sa ten záhadný chalan, ktorého meno mi unikalo volá) nudili tak sa olizovali. To by som si pozrela. Awŕŕŕŕ... Keď už pomaly nemali o čom rozprávať, a ja som tušila, že sa téma otočí na nás s Meredith, musela som to nejako stopnúť.
„Meredith, myslím, že už by sme mali ísť.“ Pravdepodobne jej došlo o čo mi ide, lebo už prv som jej spomínala, že mám obavy, ako by Harry reagoval, keby sa dozvie, že som z decáku. A teraz boli všetci.
„Tak vás opustíme chalani.“ Usmiala sa na nich a vstala od stola.
„Zaveziem vás.“ Vstal aj Liam.
„Nie, to nebude potrebné. My to zvládneme.“ Snažila som sa ho nejako odbiť.
„Určite vás nenechám ísť po tme samé. Niektoré ulice Londýna sú dosť nebezpečné.“ Začínam chápať, prečo mu hovoria Daddy...
„Sme dve. Som si istá, že sa nám nič nestane.“ Zjavne ani Meredithina snaha nepomáhala, lebo Liam stále vyzeral, že sme ho nepresvedčili. Zrazu všetci ostatní chalani vstali a začali nás objímať. Bolo to od nich také milé. Nakoniec ma objal Harry a ja som sa v jeho náručí cítila taká maličká. Maličká, ale chránená. Jeho náručie mi dávalo pocit bezpečia. Pocit, ktorý som necítila už veľmi dávno. Odtrhli sme sa od seba, usmiali sa a sklonili hlavy. Chalani sa začali smiať, za čo sme ich obdarili naštvanými pohľadmi, čo ich uzemnilo.
Vyšli sme z budovy. Vonku bola tma, že by sa dala krájať. Vtom z dverí vyletel Liam.
„Prepáčte, nemohol som nájsť kľúče od auta.“ Prehlásil a zaštrngal nimi.
„Liam je to od teba milé, ale my sa vážne prejdeme.“ Už sa vo mne vážne začala prejavovať histéria. Čo ak to povie Harrymu a on sa mi už v živote neozve??? Čo ak si budú všetci myslieť, že sme len chudery z decáku, tak sa na nich lepíme? Čo ak sa s nami budú baviť len z ľútosti?
„No tak baby, prečo tak vystrájate. Veď vás chcem len zaviesť. Nechystám sa odparkovať v tmavej uličke a tam vás obe znásilniť. Poďme.“ Chytil nás obe za ruky a ťahal nás k veľkému čiernemu autu. Otvoril dvere a my s Meredith sme nevedeli, čo robiť, tak sme tam len tak stáli a bojovali sami proti sebe.
„No ták. Sadajte. Lebo vás do toho auta napchám nasilu.“

Tu to máte :) Koment? :)


Zamilovala som sa do týchto obrázkov :D :D :D (btw. to je moja tapeta na notebooku :D) :D :D :D Awrrrr.... :D :P Áno Peťka ja viem... Už zase... :D :D :D

2 komentáre:

  1. úžasné :D zlatino, píšeš dokonalo a ja to milujem :*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :) :* Si zlatá :) Veľmi si vážim tvoju podporu :)

      Odstrániť