Ahojte dievčatá... po strááááášne dlhej dobe sa vám hlásim s novou časťou. Ospravedlňujem sa za výpadok, ale bola som chorá (ešte stále som) a horúčka veľmi neprospieva mojej múze... ďalšia vec... škola... v poslednej dobe je toho na mňa hrozne veľa a mám pocit, že nič nezvládam. Kazím známky, s každým sa hádam... Ešte aj Vianoce... Neznášam Vianoce... už dlho... všetko ide dolu vodou a takisto aj tento môj blog... Každý deň som otvorila word a čumela na predchádzajúcu časť, ale nič neprichádzalo... :( Po dlhej dobe prišla aká taká inšpirácia... jeden nádherný a veľmi veľmi pravivý song... Kali - Kto to povedal Ale aj tak to nie je bohviečo... Neviem... Možno je to tou zimou... A možno je to vo mne...
VOPRED SA OSPRAVEDLŇUJEM ZA CHYBY :)
Enjoy... :)
Lex sa ledva vliekla. Zjavne bola veľmi slabá. Došuchtali
sme sa ku kancelárii pani Donovanovej a ja som zaklopal. Vstúpili sme dnu.
Pani Donovanová sediaca za mohutným dreveným stolom vzbudzovala veľký rešpekt.
Podala mi papier. Na ten som napísal adresu nášho domu a svoje telefónne
číslo.
„Postarám sa o ňu. Verte mi.“ Povedal som
a znova vstal. Lex sedela s neprítomným výrazom. Vzal som ju za ruku,
Vstala a podlomili sa jej kolená. Už som sa na to nemohol ďalej dívať.
Podal som jej batoh Louisovi a vzal Lex na ruky. Zamraučala na protest,
ale zrejme nemala silu sa brániť. Pani Donovanová nás viedla niekoľkými chodbami
až ku zadnému východu, pri ktorom nás čakalo auto, ktoré dal Louis zavolať.
Moje vraj niekto príde vyzdvihnúť. Nebolo by bezpečné ísť ním. Naložil som Lex
dozadu, sadol si k nej a pripútal ju. Sadol si k nám aj Louis.
„Myslíš, že bude v poriadku?“ spýtal sa
s obavami.
„Bude. Určite áno. Ona je silná. A spolu to
prekonáme.“ Vyslovil som slová, v ktoré som dúfal, a ktorými som
ukľudňoval viac seba ako Louisa či Lex. Celý čas, čo sme sa viezli v aute
som držal Lex za ruku. Ona len sedela s otočená k oknu a pohľadom
upretým na vonku ubiehajúcu cestu.
Pohľad Lex
Zastali sme pred obrovským domom, pred ktorým sa to
hemžilo fotografmi. V tej chvíli som ďakovala bohu, že Harryho auto má
čierne sklá. Vošli sme do garáže, ktorej dvere sa automaticky otvorili
a hneď za nami sa aj zatvorili. Harry ma vzal za ruku, spolu sme vystúpili
z auta a kráčali ku dverám. Dvere viedli priamo do domu. Kúsok za
nami šiel Louis s mojou taškou. Doviedli ma do obývačky, kde už čakali
ostatní chalani a nejaký pán, ktorého som nepoznala. Sklonila som hlavu.
Veľmi som sa hanbila. Harry len mi stisol ruku a povzbudivo sa na mňa
usmial.
„Vitaj u nás Lex.“ Liam prehovoril ako prvý,
pristúpil ku mne a objal ma. Objatie som mu opätovala, no do očí som sa mu
pozrieť nedokázala. Hneď po ňom ku mne pristúpili Niall a Zayn a tiež
ma objali. Potom sa k nám postavil ten neznámy muž a natiahol ku mne
ruku.
„Paul Higgins. Manažér chlapcov.“ Pozrel na mňa prísny no
súcitným pohľadom a ja som prijala jeho pravicu a potriasla ňou.
„Som...“
„Lex. Viem. Chlapci mi o tebe hovorili.“ Povedal
a usmial sa. Tiež som sa pokúsila o úsmev, ale myslím, že jediné, čo
sa mi podarilo, bola divná pokrivená grimasa. Niečo ako karikatúra úsmevu. Bola
som slabá. Už som nevládala. Harry to spozoroval a potiahol ma za ruku
smerom ku schodom. Zmučene som sa na tie schody pozrela a pripravená
prekonať sa a minúť svoje posledné zvyšky síl na schodoch som vykročila na
prvý schod. Harry sa na mňa skúmavo pozrel, vzal ma na ruky a ako by som
vážila dva gramy ma po schodoch vyniesol až do prázdnej izby. Mala som chuť
protestovať, ale nezmohla som sa ani na to. Jemne ma položil na ustlanú posteľ
a sadol si vedľa mňa.
„Toto bude nateraz tvoja izba. Pomôžem ti s niečím?
Vyhovuje ti všetko?“ sypal zo seba otázky. Je tak veľmi starostlivý. Obzrela
som sa okolo seba. Izba bola priestranná s jemne fialovou malovkou, keďže
bola na poschodí, mala som tu vlastný balkónik. Otočila som sa na opačnú stranu
a videla som dvere. No neboli to dvere, ktorými, sme pred pár minútami aj
s Harrym vošli. Harry videl kam sa pozerám, vstal a otvoril dvere.
Vlastná kúpeľňa. Mám väčší luxus ako v hoteli. Toto si ani nezaslúžim.
„Ďakujem...“ bolo jediné, čo som dokázala povedať.
Nedokázala som slovami opísať, ako veľmi som mu vďačná. Objala som ho. Pevne
som ho k sebe pritisla s myšlienkou, že už ho nikdy nechcem pustiť.
Harry ma pohladil po vlasoch, odostlal periny, uložil ma do postele, pozakrýval
a ľahol si vedľa mňa. Ja som si položila hlavu na jeho hruď
a počúvala tlkot jeho srdca. Upokojovalo ma to, cítila som, ako mi
oťažievajú viečka a onedlho ma zahalil spánok svojim tieňom.
Pohľad Harryho
Kto to určil, jak
život svoj žiť máš, kto to povedal že sú nejaké pravidlá... Tweetol som
a chvíľu čakal na odozvy. Po pár minútach už som mal niekoľko tisíc
retweetov. O pár minút sa do svetových trendov dostalo Harry & Lex, ďalší bol We Love Hex. Tieto trendy ma úprimne
potešili. Neskôr však prišli ďalšie. STOP
Hex! a She dont deserve him! boli
z tých milších.
Prečo by som mal
byť taký, akého ma chcete mať??? Tweetol som znava. Tentoraz ma retweetli
aj všetci chalani . Milujeme ťa takého
aký si. Odpísal mi k tomu Louis. Usmial som sa na monitor
a zišiel z izby dole do obývačky. Sedel tam len Louis. Prišiel som
k nemu a objal som ho. Potreboval som objatie. Objatie priateľa,
ktorý ma vždy pochopí a má ma rád takého, aký som. So všetkými mojimi
kladmi i zápormi.
Komenty potešia... :)
Dojimave :) je mi do placu :) nadherna cast :) skore uzdravenie a uz sa vyliec :D
OdpovedaťOdstrániťďakujem veľmi pekna za komentár aj za prianie... :) Posnažím sa, aj keď to nebude ľahké popri škole a hudobnej... :D :D :D :*
Odstrániťmilujem tú pieseň :) a keď to tam Hazza citoval, jéééé :) krásne :) píšeš úžasne, veľmi som sa na ďalšie časti tešila, je to skvelé, máš talent :D
OdpovedaťOdstrániťmilujem tvoje komentáre... v pár slovaách ma dokážeš neskutočne potešiť :) :) :) :* :* :*
OdstrániťĎakujem moc moc moc.. :*