nedeľa 6. januára 2013

Misery or Happiness - who knows - 31. časť


Ahojte kočeny... Túto časť by som chcela venovať Lili... a nie len preto, že ona mi venovala časť v jej príbehu... Lili... Mám toho toľko na srdci... Ale v skratke, patríti moje obrovské ĎAKUJEM... Bez teba by tento príbeh nikdy nevznikol. Dokopala si ma k založeniu blogu a vždy, keď som nevedela ako ďalej nakopla si ma do pokračovania. Mám ťa veľmi veľmi veľmi rada... :) :* 
Takisto sa chcem poďakovať aj všetkým ostatným za krásnu podporu... :) :* ďakujem :*
Enjoy :)

O pár minút sme už parkovali pred bránou domova, kde nás už čakala pani Donovanová s povzbudivým úsmevom. Vystúpili sme z auta a Harry ma chytil za ruku.
„Myslím, že by bolo dobré, keby ste sa rozlúčili tu.“ Povedala pani Donovanová a mne stislo srdce pri pomyslení, že toto sú moje posledné sekundy s Harrym. Pripadalo mi to, akoby sme sa lúčili navždy.
„Počkám ťa vnútri, Lex.“ Otočila som sa a už som videla len zatvárajúce sa dvere a chrbát pani Donovanovej.
„Lex, chcem aby si bola silná. Nech sa stane čokoľvek, milujem ťa, vieš to, však?“
„Tiež ťa milujem.“ Odpovedala som a hodila sa mu do náruče. On mi nadvihol hlavu a pobozkal ma. Ja som náš bozk prehĺbila. Chytila som ho okolo krku a do bozku som dala všetky svoje pocity. Strach t z toho, čo má prísť, ale hlavne lásku, ktorú k nemu cítim. Po krátkej chvíli sme sa od seba odtrhli, Harry ma naposledy objal, stisol mi ruku a odkráčal k autu. Nemohla som sa dívať na to ako odchádza, tak som sa otočila, rýchlo vošla dnu a zabuchla za sebou dvere. Zvonku som počula naštartovanie motora, ktorého zvuk sa postupne vzďaľoval až úplne zanikol. Vo vačku mi zavibroval telefón.
Už teraz mi chýbaš. H. xx 
Len toľko stálo v smske, no aj napriek mojej pochmúrnej nálade mi to dokázalo vykúzliť aspoň náznak úsmevu na tvári. Zdvihla som zrak od displeja telefónu a pozrela som do starostlivej tváre pani Donovanovej, ktorá ma jednoduchým gestom vyzvala, aby som ju nasledovala.
„Dáš si čaj?“ spýtala sa ma, keď sme sedeli v tichej a priestrannej kancelárii. Jemne som pokrývala hlavou, že áno. Pani Donovanová vstala a dala variť vodu v rýchlovarnej kanvici.
„Ak sa smiem spýtať, prečo mi tak pomáhate? To ste ku každému taká dobrá?“ nad touto otázkou som uvažovala už dlhšiu dobu. Pani Donovanová sa usmiala a sadla si do kresla oproti mne.
„Veľmi mi pripomínaš moju dcéru. Vo veľa veciach si presne ako ona.“ Nachvíľu sa odmlčala no ja som neprehovorila v očakávaní pokračovania. Pani Donovanová vstala a zaliala dve šálky čaju. Jednu postavila predo mňa a znova sa posladila do kresla oproti mne.
„Volala sa Nicole a vlastne to nebola moja dcéra, len adoptívna, ja som ju však považovala za vlastnú. Podobne ako ty, prišla o rodičov. Bola to autonehoda. Bola s nimi v aute a prežila. Lekári hovorili, že je to malý zázrak. Potom sa dostala k nám. S mužom sme si ju adoptovali a vychovávali ju s láskou akoby bola naša vlastná. Keď mala 14 prišla prvý krát domov s plačom, že sa jej posmievajú, za to, že je adoptovaná. Odvtedy sa to opakovalo pravidelne. Po čase sme ju dali na inú školu, kde ju nikto nepoznal. Nakoniec sa však táto informácia prevalila aj tam. O tom však Nicole doma nepovedala ani slovo. Utiahla sa, začala nosiť dlhé rukávy. Presne ako ty, trpela syndrómom sebapoškodzovania, o čom sme, bohužiaľ, v tom čase netušili. Pripisovali sme to puberte, mysleli sme si, že je len zaľúbená a podobne. Jedného dňa, keď som prišla domov z práce som našla Nicole v kúpeľni v kaluži krvi. Bola mŕtva. Už jej nebolo pomoci. Až po jej smrti nám začalo všetko dochádzať.“ Pani Donovanová sa znova odmlčala a bolo vidieť, že sa jej v očiach lesknú slzy.
„Preto, Lex, sa k tebe správam tak, ako sa správam. Až príliš sa jej podobáš. Viem, že si skvelé dievča a viem, že sa z toho dostaneš. A ak budeš mať akýkoľvek problém, príď sa porozprávať. Moje dvere sú pre teba vždy otvorené.“ Tíško som si sŕkala horúci čaj a slová pani Donovanovej sa mi vrývali hlboko do duše.
„A ešte je tu jedna vec, ktorú musíme prebrať.“ Zdvihla som zrak od šálky s čajom, z ktorej pokojne stúpala para.
„Vyhodili ťa zo školy.“ Povedala pani Donovanová úplne pokojne, no vo mne až hrklo. Nie, že by ma bavilo študovať, ale oni si ma len tak vyhodia?!
„Nastúpila si len pred dvoma týždňami, z toho týždeň si v škole nebola. Nemáš žiadne známky, ani učivo, teda nie je prípustné ani komisionálne preskúšanie. Vieš, že v Londýne si už ako 17-ročná môžeš hľadať prácu, alebo si nájsť novú školu a začať odznova. Je to na tebe Lex. Ďalšia vec je, že o pol roka máš 18. Náš domov je povinný sa o teba starať len do dovŕšenia 18-tich rokov, pokiaľ neštuduješ.“ Dopila som posledné dúšky svojho čaju a so zmätkom v hlave som sa ospravedlnila pani Donovanovej a opustila jej kanceláriu. Pomaly som sa šuchtala smerom k mojej izbe a v duchu sa modlila nech nikde nestretnem Vivien a jej stádo zmachlených pipiek, to by som však nebola ja, keby som ich touto svojou tichou modlitbou neprivolala. Tak som sa ocitla sama oproti Vivien a jej dvom príveskom.
„Ale, ale. Pozrime sa. Najznámejšia šľapka v celom Londýne.“ Pozrela na mňa Vivien zhora. Sama mohla mať asi 180cm, no do toho si obula ešte minimálne 12 cm opätky a tak som sa pri nej cítila ako trpaslík.
„Ideš na zraz trpasličích prostitútok?“ spýtala sa a opovrhujúco nadvihla obočie. Dnes som vážne nemala náladu na hádku s Vivien, tak som ju s ťažkým povzdychom obišla a kráčala ďalej po chodbe. Až keď som zahla za roh a konečne necítila na chrbte ten jej odporný pohŕdavý pohľad som si vydýchla. Vpálila som do izby, ktorú som zdielala s Meredith a vrútila sa rovno do postele. S hlasným zadunením som do nej dopadla. Chvíľu som rozmýšľala, prečo tu nie je Meredith, a potom mi došlo, že asi bude v škole.
Po chvíli skúmania izby, a uvedomovania si, že zas tak skoro nebudem zaspávať v Harryho náručí mi došla jedna veľmi podstatná vec. O pol roka ma odtiaľto vyhodia. Práve ma vyhodili zo školy. Čo to všetko znamená? Musím si urýchlene nájsť prácu, inak skončím na ulici. 

Komenty??? :) :*

6 komentárov:

  1. Takže ďakujem za krásne venovanie a to isté platí aj odo mňa pre teba :) patrí ti moje obrovské ďakujem a som rada že som ti pomohla a dokopala ťa aby si založila blog a začala písať tento úžasný príbeh :) .... k časti..úžasná ako každá jedna :) Je strašne dobrá a ja sa neviem dočkať ďalšej :) Som zvedavá ako tento príbeh bude pokračovať a nakoniec ako skončí :) aj keď ešte nechcem aby skončil ;) *Lili* a mám ťa veľmi rada :) si mi ako sestra ktorú odo mňa pri narodení oddelili :D :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Pravdupovediac ešte sama neviem ako to bude pokračovať a už vôbec nie ako to skončí... :D :D
      To sestrou si ma zase raz dojala... cítim to rovnako... :) :*

      Odstrániť
  2. úžasné to je, ako vždy :) zbožňujem tento príbeh, tvoje písanie a teším sa na pokračovanie :D

    OdpovedaťOdstrániť