utorok 22. januára 2013

Misery or Happiness - who knows - 32. časť

Ahoj kočky... 
Prepáčte za ten dlhý výpadok, ale škola je škola... Dúfam, že ste ma neopustili... Známky sa mi niektoré podarilo a niektoré bohužial nepodarilo opraviť, keďže v čase všetkých písomiek ma sklátila horúčka. Ak by som sa tu nejakú domu po vysvečku neukázala, tak pre známky :D
Enjoy... 

Ani som si neuvedomila ako a zaspala som. Zobudilo ma až buchnutie dverí. Zdvihla som hlavu a pred sebou uvidela dôverne známu tvár orámovanú ryšavými kučerami.
„Chýbala si mi.“ Hodila sa na mňa a riadne ma vystískala.
„Tak čo? Ako bolo u Harryho? Rozprávaj, preháňaj. Chcem počuť každý jeden detail.“ Sadla si oproti mňa na posteľ a čakala až začnem rozprávať. Tak som rozprávala. Všetko od môjho príchodu až po môj odchod. Meredith ma ani raz neprerušila, len pozorne počúvala a miestami sa usmiala.
„Prečo si sa s ním nevyspala?“ vysypala na mňa s takmer pohoršeným tónom.
„Keby mám možnosť spať s Harrym Stylesom tak neváham ani sekundu.“ Povedala a mňa bodla žiarlivosť.
„Meredith! Jediné čo ťa z celého môjho hodinového monológu zaujalo bolo to, že som odmietla Harryho?“ spýtala som sa mierne nahnevane a prekrížila som si ruky na prsiach.
„Jasné, že nie, len si mi nepovedala dôvod, preto ma to tak zaujalo.“ Obraňovala sa so smiechom.
„Ani sa nepýtaj na dôvod.“ S hlbokým povzdychom som si podoprela hlavu.
„Ty si ešte panna!“ vykríkla Meredith na celú izbu. Už som jej chcela odpovedať, no stihla niečo povedať skôr ako ja.
„Vitaj v kláštore!“ nadšene zvýskla a vrhla sa mi okolo krku. Zas. Takto sme klábosili ešte nejaké tie hodiny, až kým sa z chodby neozvalo hlasné: „Zhasnúť  svetlá!“ tak som len capla po vypínači a Meredith sa odobrala do svojej postele. O pár minút už pravidelne odfukovala a sem-tam si pochrapkávala.
Zatiaľ čo Meredith spala mnou lomcovala búrka pocitov. Bili sa vo mne dve moje polovice. Dôvod? Ako mi Meredith nezabudla vytknúť, nevyspala som sa s Harrym. Až teraz s odstupom času mi začalo dochádzať, ako sa musel cítiť on.
Na jednej strane ma dusil strach. Strach, že to zbabrem, že sa mu to nebude páčiť, že sa mu ani nepostaví... Na druhej strane ma Harry dokázal neskutočným spôsobom rozpáliť. Chcela som ho so všetkým, čo k tomu patrí, ale nedokázala som to.
Najhorším z mojich pocitov však nebol strach ani fakt, že ma Harry veľmi priťahoval, ale hanba. Ten neskutočne otravný pocit, že som pre Harryho len veľkým sklamaním. Bol pri mne, držal ma za ruku, šepkal mi nežné slová. A čo som na oplátku spravila ja? Zľakla som sa, násilne mu vytiahla ruky spod môjho trička a odstrčila ho od seba. Nedovolila som mu to. Akokoľvek veľmi som to chcela, niečo vo mne sa proste vzbúrilo a zastavilo ma. Niečo iné ma však potom nútilo zahanbene skloniť hlavu a nedokázať sa mu pozrieť do očí. Niečo vo mne sa proste rozhodlo odignorovať jeho tiché ukludňujúce šepkanie do mojich vlasov, jeho krásnu vôňu, jeho dokonalé telo a tie najkrajšie oči na svete.  
Teraz sa na mňa znova začali valiť všetky tieto pocity a ja som na svojom líci pocítila prvú slzu. Tentoraz to však neboli slzy bolesti či trápenia. Toto boli slzy poníženia. Poníženia tak veľkého a silného, že by zvalilo Berlínsky múr.
Prebudila som sa s opuchnutými a zalepenými očami v prázdnej izbe. Chvíľu som dumala kam mohla Meredith zmiznúť. Asi po pol hodine môjmu ešte prispatému mozgu docvaklo, že bude asi v škole. Tak som sa vyšuchtala z postele a len tak, ako som bola v pyžame a huňatých ružových ponožkách som sa vybrala do kuchynky. Nepredpokladala som, že tu môžem niekoho stretnúť, keďže všetci by mali byť v škole. A hoci som pevne dúfala, že tu budem sama a budem mať od všetkých pokoj, opak bol pravdou. Keď som vošla do kuchynky chrbtom ku mne sedel chalan. Vo chvíli, keď som sa snažila stadiaľ nenápadne vycúvať sa otočil.
„Ahoj Lex, čo ty tu. Nie si v škole?“ spýtal sa s úsmevom.
„Matt. Ja, vieš... no oni ma vyhodili... a ty tu čo robíš?“ šokovaná jeho reakciou som ledva vykoktala nejakú nesúvislú vetu.
„Čo tak na mňa pozeráš? Ak je to preto, čo si myslím, tak ja mám tvoj osobný život totálne v paži.“
„Ďakujem.“ Hlasne som vydýchla vzduch z pľúc.
„Čo si čakala?“
„Inú reakciu.“
„Akú?“
„Niečo typu: Aha prišla najväčšia Londýnska ku*rva ako to hlásala niekoľko časopisov.“ Povedala som úprimne a usmiala som sa, hoci mi do smiechu nebolo.
„Ale no ták. To by som o tebe nikdy nepovedal. Je to predsa tvoj život. Ale ak ti ten slávny chalan ublíži tak ho zbijem.“ Povedal so smiechom a hrdo vypol hruď.
„Poďme si pozrieť nejaký film.“ Navrhol Matt a ja som vďačne súhlasila. Predstava, že strávim celý deň zavretá sama u nás na izbe ma nijak nelákala. Dole v spoločenskej sále, ktorú sme teraz mali iba pre seba sme sa zvalili na obrovský gauč a Matt pustil nejaké dvd. Pustil film LOL. Dovtedy som ho nevidela, ale musím uznať, že sa mi neskutočne páčil. Po prvom filme to bol druhý, potom tretí až prišiel čas, kedy sa všetci vracajú zo školy, čo znamená, že prichádza čas, kedy by som sa mala utiahnuť do izby a čušať tam ako myš.

komenty? :) 

8 komentárov:

  1. mas odpustene :D netráp ju mne jej je luto ma hrozný zivot :)ake bude to vzsvedcenie ked nas pripravujes na dlhu pauzu? :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. No tak podla mňa bude v pohode... len pre mojich rodičov pohroma :D :D :D oni čakajú zázraky :D :P

      Odstrániť
  2. Moja zlatá krásna kedy už konečne budeš šťastná? :D to bolo pre Lex :D ale nie tvoj príbeh proste milujem :D Milujem sa za to že som ťa k nemu dokopala :D Je to výnimočné nie ako tie moje hatlaniny :D Ale môj príbeh je v niečom dobrý :) Vďaka nemu som spoznala úžasnú osobu a stratenú dvojičku :D Sestrička je to úžasné a neboj rodičia tvoje známky prekusnú ja budem mať 4 a moja mama je už na to pripravená kedže som ich mala aj v 9 :D Neboj bude dobré a v najbližšej dobe čakám ďalšiu časť :** Ľúbim ťa sestrička *Lili* :):*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Aaaach seeegra... keby si vedela ako sa škerím nad tvojím komentom... :) Tvooj príbeh je dokonalý, žiadne hatlaniny... veľa mi dal a bez neho by som nebola kde som... Takisto bez teba...
      Ľúbim ťa moje stratené dvojča :* :)

      Odstrániť
  3. to je táááák dokonalé :) mrzí ma, že som to až teraz našla, aj tťo, že som sa ti ešte neozvala na fb, vážne som to plánovala :D čoskoro to spravím, I promise :* píšeš geniálne :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. honeyyy, kde si? veľmi, veľmi mi tu chýbaš, prosííím, znova sa ozvi, milujem tvoje príbehy :) aspoň daj prosím vedieť, že žiješ :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Som nneskutočne šťastná že som objavila tvoj blog! :)
    Krásna časť :)Úplne dokonalí píšeš :3
    Dúfam že čo najskôr pridáš ďalšiu časť :)
    Love you! <3

    OdpovedaťOdstrániť