streda 3. októbra 2012

Misery or Happiness - Who knows - 1. časť

Skôr než začnete čítať ďalšiu časť, chcela by som len jedno. A to: OBROVSKÉ ĎAKUJEM :) Máme tu prvú časť, kde sa konečne dozviete, čo predchádzalo prológu, a "životný príbeh" hlavnej hrdinky. Ak sa pýtate, kde sú chlapci z 1D, nezúfajte... Budú tam, len trošku neskôr. Nechcem aby tam boli už v prvých častich... Chcem Vás troška ponaťahovať... :) Ak máte nejaké návrhy na silno lásku, ľúbostný trojuholník alebo niečo podobné tak *koment* :) budem len rada... a možno použijem ako inšpiráciu :) okej... dosť môjho tliachania a kecov... :) Enjoy :)
P.S. Ak náhodou niečo nepochopíte, treba sa spýtať :) Šikmým písmom sú jej myšlienkové pochody a tliachanice, ktoré sa nevyslovujú nahlas :D :D :D Snáď chápete :D


„Tak si sa nám prebrala?“ spýtala sa sestrička. „Zavolám lekára, nikam nechoď.“ O pár minút prišiel na izbu straší fúzatý pán s okuliarmi a zamyslene povzdychol. „Ach slečna. Čo ste to porobili?“ vzal si stoličku od stola a posadil sa vedľa mojej postele. „Takže slečna, budem sa vás pýtať na určité informácie. Odpovedajte pravdivo, aby som vedel objektívne zhodnotiť váš zdravotný stav.“
Ešte len príde a už vyzvedá. Pretočila sa očami a s maximálne znechuteným pohľadom som sa pozrela na lekára. Na tom bielom lekárskom „habite“ mal pripnutú menovku. William P. Carter. Klinický psychológ. Čože?! Oni za mnou poslali cvokára?!
„Takže začneme. Ako sa voláte, koľko máte rokov, odkiaľ pochádzate?“ Fúha ten toho chce vedieť nejak veľa naraz. Sústreď sa Lex. Čo sa pýtal? Meno vek pôvod. Idem na to.
„Volám sa Lex. Alexis Marie Forbes. Mám 17. Vraj som sa narodila na Slovensku, keď som bola bábätko presťahovali sme sa do Manchestru.“ Hlas sa mi triasol a pomaly ale isto zlyhával. Nedokážem o tom hovoriť. Nedokážem cudziemu človeku vykladať o tom, aký hrozný život som mala. Zmocňovala sa ma panika, začali sa mi potiť dlane a triasť ruky. Doktor to zjavne spozoroval, lebo vstal.
„Zajtra sa porozprávame. Oddýchnite si.“ Odpochodoval a zavrel dvere zvonka. Znova som ostala sama. Len ja a môj žiaľ, otrasné spomienky a štyri chladné biele nemocničné múry.
Áno. Toto som ja. Alexis Marie Forbes. 165 cm vysoká brunetka s vlasmi po kríže , štíhlej postavy. Dievča, ktoré jediné, čo si pamätá z rodičov sú hádky, bitky, nadávanie a krik. Vo svojich šiestich rokoch som videla ako môj otec vtedy policajt služobnou zbraňou zastrelil moju mamu a následne seba. Zostala som len beznádejne sedieť uprostred všetkej tej krvi, kde ma našli policajti. Pamätám si dni strávené v nemocnici, pohovory s psychológmi, ktorí nevedeli, čo so mnou.
Prvá zastávka: Detský domov Manchester. Tam som strávila 3 mesiace. Potom si ma adoptovala nejaká bezdetná rodina. Volali sa Serena a Mike. Boli to milí ľudia, no ja som bola zlé drzé vzdorovité dieťa, ktoré sa odmietalo učiť a často sa bilo. Toto som však nebola ja. Pravá JA bolo to dievčatko, čo po nociach plakalo. Citlivé, neľúbené. Všetko ostatné bol obal ktorý som si vytvorila, aby som prežila. Po dvoch rokoch to nezvládli a vrátili ma späť do decáku ako nejaký tovar. A takto to šlo ďalej a ďalej. Po tomto kolotoči si ma v mojich 13-tich rokoch vzala k sebe Cassidy. Žena po 40-tke. Bolo mi u nej fajn. Dokonca som sa začínala meniť. A vtedy prišla ďalšia rana osudu. Cas šla nakúpiť, keď práve pršalo. Autá jazdili po šmykľavej ceste veľmi opatrne. Vtedy sa spoza rohy vyrútil nejaký idiot a zrazil ju. Cas bola na mieste mŕtva a ja som ako takmer 17-ročná znova putovala do decáku. Tam sa začalo tot všetko. Začala som sa rezať. Prvotné jemné rezy a čiarky neskôr vystriedali hlboké a dlhé rezy. Jazvy som mala po celých rukách, to však nebolo dôležité. Dôležitý bol ten pocit. Pocit, že s každou kvapkou krvi vytekajúcou z ranky odteká kúsok môjho problému. Tri týždne po mojich sedemnástinách som neodhadla silu, ktorou som znova pritlačila žiletku ku svojej ruke. Krvi pribúdalo stále viac a viac. A potom som sa prebudila tu.
„Slečna Forbes, prišla som vám previazať obväzy.“ Prišla ku mne oveľa milšia sestrička než tá stará rašpľa pred tým. Bola mladá a veľmi sympatická. Len kým mi preväzovala obväzy, mi stihla Amy, ako sa predstavila, prerozprávať celý svoj životopis a ja jej svoj takisto. Neviem čím to bolo, ale dôverovala som jej. Proste sme si sadli. Chodila za mnou každý deň aspoň na pár slov.
Dni pomaly ubiehali a ja som bola v nemocnici už týždeň. Za ten som absolvovala niekoľko sedení s tým cvokárom, ktorý mi stále tlačil do hlavy, že smrť nie je riešenie. Stále som nevedela, kedy ma pustia, ani kam pôjdem. Keď som sa na to spýtala lekára jeho odpoveď ma šokovala. Povedal presne: „Čakáme na sociálnu pracovníčku z Londýna. V ich detskom domove sa o dva dni uvoľní miesto. Pôjdete tam.“ Takže Londýn?! Ja sa sťahujem do Londýna? „ Je všetko v poriadku?“ vyrušil ma z úvah lekárov hlas. Zrejme tým či je všetko v poriadku myslel moju tvár v podivnej šokovanej grimase. „A-áno. Som okej.“ Večer som šla spať s pocitom, že možno bude dobre. Možno sa niečo zmení.

Viem, je to nuda, a trápne atď atď... Názor v komente poteší :)


4 komentáre:

  1. Prisahám ak ešte raz povieš niečo zlé na tento príbeh,vlastnoručne si nájdem tvoju adresu,nájdem si ťa a asi zabijem.Ešte neviem ako ale zabijem :D Je to niečo neskutočné a vravím pravdu ak vravím že je to lepšie ako to moje :) A žiadne protirečenie je to WOW :O S láskou tvoja vždy výrečná *Lili* :D :**

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Jeeeeeeeeeeeeeeeej Ďakujeeeeeeeeeeem :) si zlatá... :) Ale za toto chcem večer tvoju časť :) :D :P juu teším sa na tvoju návštevu :):*

      Odstrániť
  2. myslela som si, že už ďalší príbeh nezačnem číteť, že už mám toho rozčítaného veľa :) Ale dve vety tvojho príbehu a som namäkko, zbožňujem to, obdivujem ťa, ako píšeš a stávam sa tvojou vernou čitateľkou, ktorá sa nevie dočkať ďalšej časti :) perfektné to je :) je mi jej naozaj ľúto, ale ten príbeh sa mi veľmi páči :*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. :O Nevieš si predstaviť ako veľmi si ma potešila.... :) Veľmi moc ďakujem :´)

      Odstrániť