P.S. ako pri každej časti, aj dens sa vám chcem veelice poďakovať ze krásne komenty a podporu, ktorú sa ani nezaslúžim :) :* :* :* :* Love you girls :*
Enjoy :)
Ešte nikdy som takto nevyvádzala kvôli chalanovi. Triasli
sa mi kolená, mala som sucho v ústach, nedokázala som myslieť nanič iné,
iba na to, ako a čo všetko sa môže pokaziť. Na zastávku som dorazila
presne 2:55. Sadla som si na lavičku a snažila sa ukludniť. Nedarilo sa. Prečo tu dopekla nemôže byť Meredith???
Kliala som v duchu. Meredith totiž musela zostať po škole, kvôli prípravám
na Halloween párty. A tak som tam
sedela, klepala sa ako idiot, hovorila sama so sebou a ľudia na mňa
pozerali ako na debila.
Už po stý krát som sa pozrela na hodinky a čas mi
vravel, že niečo je zle. Vedela som to. Bolo 3:12 a Styles nikde. Vo
chvíli, keď som znechutene zdvihla pohľad od hodiniek, zastalo predo mnou veľké
čierne auto. Spoza okna vykukla hlava v čiapke so slnečnými okuliarmi.
„Nastúp si. Všetko ti vysvetlím.“ Povedal a znovu
zavrel okno. To je drzosť. Toto si vypiješ. Nastúpila som do auta a zapásala
som sa, aby nemal čo komentovať.
„Počuj Styles. Myslíš si, že keď si prachatá obletovaná
hviezdička, tak ma môžeš nechať čakať? Ako si to predstavuješ? Sám ma voláš aby
sme sa stretli a ešte aj neprídeš na čas.“ Karhala som ho ako malé dieťa
a on sa len usmieval. „A čo sa usmievaš jak idiot? Som ti na smiech?“
teraz už vybuchol. „Fajn. Odchádzam.“ Bolo mi už takmer do plaču. Tak ja zo
seba robím idiota, pekne sa obliekam, maľujem sa, a on sa mi ešte aj
smeje??? Natiahla som sa, že si odopnem pás a vystúpim, keďže sme ešte
stále stáli na mieste. Chytil ma za ruku a zodvihol mi bradu.
„Prepáč mi to. Mali sme autogramiádu a faninky mi
obstali auto a nechceli ma pustiť. Vážne mi je to ľúto. A nie si mi
na smiech. To určite nie. Nikam nechoď prosím.“ Vyzeral, že je mu to vážne
ľúto. Ale môžem mu veriť? Ako mám vedieť, komu mám dôverovať? Ako mám vedieť,
že ma nechce len namotať na pekné reči, potom pretiahnuť a odkopnúť?
„Tak pustíš ten pás?“ prerušil moje myšlienkové pochody
a ja som si uvedomila, že stále jednou rukou zvieram zapínanie pásu.
„Prečo mám z teba pocit, že mi neveríš? Ublížil ti
niekto? Ja... nechcem vyzvedať ale... vieš... mám pocit, že som ti nepríjemný.
Že nestojím za to, aby si mi dôverovala. Povieš mi, prečo?“ zdalo sa mi to,
alebo bolo z jeho hlasu naozaj cítiť zúfalstvo? Nie. Nepoviem mu to.
Nemôžem. Nechcem.
„Nepotrebujem tvoju ľútosť. Prepáč.“ S týmito
slovami som odopla pás a opustila jeho auto. Rozbehla som sa, ani som nevedela
kam. Proste som potrebovala ísť niekam preč. Bežať a vyvetrať si
myšlienky.
„Počkaj. Kam bežíš? Lex!“ počula som za sebou jeho hlas,
čo ma donútilo pridať do behu. Dobehla som do nejakého parku. Sadla som si na
lavičku, kolená stiahla k sebe a objala ich rukami. Rozplakala som
sa. Vzlyky otriasali celým mojim telom. V mojich slzách bol ukrytý všetko
môj smútok, zúfalstvo, emócie. Neplakala som len kvôli Harrymu. Plakala som za
svojou mamou, ktorá tu nie je, aby mi poradila čo na seba na prvé rande, aby mi
ukázala čo je to láska, ktorú som vlastne nikdy nepocítila, aby mi vysvetlila,
prečo sa mi srdce snaží vyskočiť z hrude vždy, keď zbadám tú kučeravú
hlavu. Plakala som za otcom, za Cas, za starým decákom, za Amy. Za všetkými,
ktorí ma v živote opustili. Nedokázala som prestať. Ľudia chodili okolo
mňa a pohoršene ma mňa zízali. Bolo mi to jedno. Existovala som len ja
a moja bolesť.
Po asi hodine mi už začínala byť riadna zima, tak som sa
zdvihla a snažila sa zistiť, kde sa vlastne nachádzam. Po asi pol
hodinovom blúdení som našla svoju zastávku, sadla na prvý bus a odviezla
sa domov. Hovorím domov, ale necítim to tak. Vraví sa tomu detský domov. Prečo
asi? Ktoré normálne dieťa sa cíti doma niekde, kde ním takmer každý opovrhuje,
ďalší ho neznášajú a musí sa pozerať na otrávené tváre opatrovateliek.
Po namáhavom dni som sa vysprchovala a zaliezla do
postele. Ani neviem ako a už som spala.
Pohľad Harryho
Odopla si pás, ani neviem ako vyskočila z auta
a už jej nebolo. Som ja ale kus idiota. Načo som sa jej to pýtal?! Keby
chcela povedala by mi to. Rozbehla sa krížom cez ulicu.
„Počkaj. Kam bežíš? Lex!“ zakričal som za ňou, no ona sa
ani neotočila. Bežala ďalej, dokonca som mal pocit, že pridala. Veľmi veľmi
veľmi som si v duchu nadával. Sadol som do auta, tresol dverami a vydal sa
k najbližšej krčme. Zakotvil som v nejakom podivnom maličkom
v rohu zastrčenom pube a objednal si dvojitú vodku. Na ex som ju do
seba kopol.
„Ďalší.“ Povedal som barmanovi, ten len mykol plecom
a nalieval ďalší. Takto to šlo asi po siedme kolo. Neviem, či som rátal
presne. Moje zmysly boli otupené alkoholom. Spamäti som vytočil Louisove číslo.
Po troch pípnutiach zdvihol.
„Lou? hik... Prídeš pre... hik... mňa??? hik?“
skomponovať túto vetu bolo pre mňa nadmieru namáhavé.
„Harry ty si pil? Kde si a čo sa stalo?“
„Niéééé. Len dvééé... Volá sa... hik... to že Silver Pub... hik... Tak... hi...
prídeš? Hik...“
„Čakaj tam a už nepi!“ skrýkol Louis do telefónu
a vypol ma.
Koment? :) :*
oooo!! je to dokonalé, milujem tvoje príbehy a toto je úžasné :D
OdpovedaťOdstrániťVeľmi veľmi ďakujem :)
OdstrániťWow,wow,wow :O :O :O Je to úžasné :) Ach ten alkohol :D:D:D som zvedavá ďalšiu :) *Lili*
OdpovedaťOdstrániťYeah... alkohol je metla ľudstva :D :P
OdstrániťĎakujem :) :*