piatok 26. októbra 2012

Misery or Happiness - who knows - 11. časť

Moje najdrahšie čitateľky... Keďže dnes nie som v škole (povedzme, že som chorá) :D píšem jak bláázen :D :D :D :D čiže mám napísané tri časti dopredu... :) takže ak tu bude do večera aspoň jeden koment večer sa pokúsim dať sem novú :) Ale nič nesľubujem, lebo môj internet sa zase raz rozhodol, že bude štrajkovať... :D Ešte že máme tú našu Baťofka Wifi :D So... 
P.S. ako pri každej časti, aj dens sa vám chcem veelice poďakovať ze krásne komenty a podporu, ktorú sa ani nezaslúžim :) :* :* :* :* Love you girls :*
Enjoy :)


Ešte nikdy som takto nevyvádzala kvôli chalanovi. Triasli sa mi kolená, mala som sucho v ústach, nedokázala som myslieť nanič iné, iba na to, ako a čo všetko sa môže pokaziť. Na zastávku som dorazila presne 2:55. Sadla som si na lavičku a snažila sa ukludniť. Nedarilo sa. Prečo tu dopekla nemôže byť Meredith??? Kliala som v duchu. Meredith totiž musela zostať po škole, kvôli prípravám na Halloween párty.  A tak som tam sedela, klepala sa ako idiot, hovorila sama so sebou a ľudia na mňa pozerali ako na debila.
Už po stý krát som sa pozrela na hodinky a čas mi vravel, že niečo je zle. Vedela som to. Bolo 3:12 a Styles nikde. Vo chvíli, keď som znechutene zdvihla pohľad od hodiniek, zastalo predo mnou veľké čierne auto. Spoza okna vykukla hlava v čiapke so slnečnými okuliarmi.
„Nastúp si. Všetko ti vysvetlím.“ Povedal a znovu zavrel okno. To je drzosť. Toto si vypiješ. Nastúpila som do auta a zapásala som sa, aby nemal čo komentovať.
„Počuj Styles. Myslíš si, že keď si prachatá obletovaná hviezdička, tak ma môžeš nechať čakať? Ako si to predstavuješ? Sám ma voláš aby sme sa stretli a ešte aj neprídeš na čas.“ Karhala som ho ako malé dieťa a on sa len usmieval. „A čo sa usmievaš jak idiot? Som ti na smiech?“ teraz už vybuchol. „Fajn. Odchádzam.“ Bolo mi už takmer do plaču. Tak ja zo seba robím idiota, pekne sa obliekam, maľujem sa, a on sa mi ešte aj smeje??? Natiahla som sa, že si odopnem pás a vystúpim, keďže sme ešte stále stáli na mieste. Chytil ma za ruku a zodvihol mi bradu.
„Prepáč mi to. Mali sme autogramiádu a faninky mi obstali auto a nechceli ma pustiť. Vážne mi je to ľúto. A nie si mi na smiech. To určite nie. Nikam nechoď prosím.“ Vyzeral, že je mu to vážne ľúto. Ale môžem mu veriť? Ako mám vedieť, komu mám dôverovať? Ako mám vedieť, že ma nechce len namotať na pekné reči, potom pretiahnuť a odkopnúť?
„Tak pustíš ten pás?“ prerušil moje myšlienkové pochody a ja som si uvedomila, že stále jednou rukou zvieram zapínanie pásu.
„Prečo mám z teba pocit, že mi neveríš? Ublížil ti niekto? Ja... nechcem vyzvedať ale... vieš... mám pocit, že som ti nepríjemný. Že nestojím za to, aby si mi dôverovala. Povieš mi, prečo?“ zdalo sa mi to, alebo bolo z jeho hlasu naozaj cítiť zúfalstvo? Nie. Nepoviem mu to. Nemôžem. Nechcem.
„Nepotrebujem tvoju ľútosť. Prepáč.“ S týmito slovami som odopla pás a opustila jeho auto. Rozbehla som sa, ani som nevedela kam. Proste som potrebovala ísť niekam preč. Bežať a vyvetrať si myšlienky.
„Počkaj. Kam bežíš? Lex!“ počula som za sebou jeho hlas, čo ma donútilo pridať do behu. Dobehla som do nejakého parku. Sadla som si na lavičku, kolená stiahla k sebe a objala ich rukami. Rozplakala som sa. Vzlyky otriasali celým mojim telom. V mojich slzách bol ukrytý všetko môj smútok, zúfalstvo, emócie. Neplakala som len kvôli Harrymu. Plakala som za svojou mamou, ktorá tu nie je, aby mi poradila čo na seba na prvé rande, aby mi ukázala čo je to láska, ktorú som vlastne nikdy nepocítila, aby mi vysvetlila, prečo sa mi srdce snaží vyskočiť z hrude vždy, keď zbadám tú kučeravú hlavu. Plakala som za otcom, za Cas, za starým decákom, za Amy. Za všetkými, ktorí ma v živote opustili. Nedokázala som prestať. Ľudia chodili okolo mňa a pohoršene ma mňa zízali. Bolo mi to jedno. Existovala som len ja a moja bolesť.
Po asi hodine mi už začínala byť riadna zima, tak som sa zdvihla a snažila sa zistiť, kde sa vlastne nachádzam. Po asi pol hodinovom blúdení som našla svoju zastávku, sadla na prvý bus a odviezla sa domov. Hovorím domov, ale necítim to tak. Vraví sa tomu detský domov. Prečo asi? Ktoré normálne dieťa sa cíti doma niekde, kde ním takmer každý opovrhuje, ďalší ho neznášajú a musí sa pozerať na otrávené tváre opatrovateliek.
Po namáhavom dni som sa vysprchovala a zaliezla do postele. Ani neviem ako a už som spala.

Pohľad Harryho
Odopla si pás, ani neviem ako vyskočila z auta a už jej nebolo. Som ja ale kus idiota. Načo som sa jej to pýtal?! Keby chcela povedala by mi to. Rozbehla sa krížom cez ulicu.
„Počkaj. Kam bežíš? Lex!“ zakričal som za ňou, no ona sa ani neotočila. Bežala ďalej, dokonca som mal pocit, že pridala. Veľmi veľmi veľmi som si v duchu nadával. Sadol som do auta, tresol dverami a vydal sa k najbližšej krčme. Zakotvil som v nejakom podivnom maličkom v rohu zastrčenom pube a objednal si dvojitú vodku. Na ex som ju do seba kopol.
„Ďalší.“ Povedal som barmanovi, ten len mykol plecom a nalieval ďalší. Takto to šlo asi po siedme kolo. Neviem, či som rátal presne. Moje zmysly boli otupené alkoholom. Spamäti som vytočil Louisove číslo. Po troch pípnutiach zdvihol.
„Lou? hik... Prídeš pre... hik... mňa??? hik?“ skomponovať túto vetu bolo pre mňa nadmieru namáhavé.
„Harry ty si pil? Kde si a čo sa stalo?“
„Niéééé. Len dvééé... Volá sa... hik... to že Silver Pub... hik... Tak... hi... prídeš? Hik...“
„Čakaj tam a už nepi!“ skrýkol Louis do telefónu a vypol ma. 

Koment? :) :*

4 komentáre:

  1. oooo!! je to dokonalé, milujem tvoje príbehy a toto je úžasné :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Wow,wow,wow :O :O :O Je to úžasné :) Ach ten alkohol :D:D:D som zvedavá ďalšiu :) *Lili*

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Yeah... alkohol je metla ľudstva :D :P
      Ďakujem :) :*

      Odstrániť