Za normálnych okolností by som nedala časť keďže na predchádzajúcej nie je ani jeden koment... ale vďaka výpadkom internetu neviem, kedy sa najblizsie sem dostanem, takže využívam prvú príležitosť. Nezabunite hlavne kuk 12. časť :D :D :D
Ešte stále je to nuda ale sľubujem že v najbližšej dobe sa to nejak rozbehne... :) :*
Enjoy :)
„Neverila by si, aké tvrdé podlahy máme.“ Vyšla Meredith
z kúpeľne a ukázala na modrinu na kolene. Pri spomienke na jej kuriózny pád som sa
musela znova začať smiať. Vovalila sa do mojej postele. Zdvihla som jedno
obočie.
„Tak hovor. Chcem počuť všetko do detailu. Skús vynechať
čo i len najmenšiu podrobnosť.“ Varovne na mňa zdvihla prst. Tak som
začala rozprávať. Každučký detail. O našom dvojhodinovom sedení pri káve,
o našej hádke v aute. Vlastne to ani nebola hádka. Ja krava som sa
proste urazila, zdvihla a odišla. Ako som jej opisovala Harryho, hovorila
jej všetko o ňom, začala som jej opisovať ako voňal.
„Pane Bože.“ Pleskla som si po čele. Už viem odkiaľ mi bola známa to vôňa zo sna. On tak voňal. Vyrozprávala som Meredith aj čo sa mi snívalo. Ona sa len usmievala a potom ma objala.
„Pane Bože.“ Pleskla som si po čele. Už viem odkiaľ mi bola známa to vôňa zo sna. On tak voňal. Vyrozprávala som Meredith aj čo sa mi snívalo. Ona sa len usmievala a potom ma objala.
„Proste si doňho.“ Poeticky prehovorila
a povzdychla. Pozreli sme na seba a začali sa smiať.
„Už by sme mali ísť spať. Zajtra je škola. A je
presnééé... Kriste! Veď sú 3 ráno.“ Dúfajme, že ráno nepôjdeme obe do školy
s kruhmi pod očami. Meredith sa presunula do svojej postele, chvíľu
šušťala s perinami, hádzala sebou a kliala, a potom sa konečne
uložila.
„Mala by si mu napísať.“ Povedala a zhasla lampičku.
Tak touto vetou mi nasadila do hlavy chrobáka. Mám mu napísať? Asi by som sa mu
mala ospravedlniť, ale na druhej strane, nebude to vtieravé? Nechcem, aby si
myslel, že ho uháňam. Ale...
Takto sa vo svojej mysli hádala sama so sebou a byli
sa vo mne moje zásady. Potom som sa rozhodla. Napíšem mu. Ale nie teraz, predsa
len normálni ľudia zvyknú o pol štvrtej ráno spať. A už by som mala
aj ja lebo nevstanem do školy.
„Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn!!!“ zvonil ráno budík ako besný. Rýchlo som
ho vypla a bežala do kúpeľne skôr, ako sa tam dostane Meredith. Umyla som
si zuby, podľa včerajšej Meredith´s
lesson of make-up ako to nazvala,
som zo seba spravila ako tak človeka, a šla ju zobudiť. Nechápem, ako je
možné, že ju nikdy nezobudí budík. Ešte rozospatá vykonala všetky ranné úkony
a zbehli sme na raňajky, ktoré obvykle nestíhame.
„Pozrime sa kto sa nám tu objavil.“ Zastala nám cestu
Vivien so svojimi dvoma prísavkami. Už chodia tri aby sa mi ťažšie obchádzali,
či čo?
„Strašidlo sa nám naučilo používať make-up? Musím ťa
sklamať ale nepomohol.“ Začala sa prehnane afektovane smiať a tie jej dva
prísavky tiež.
Pozrela som na ňu do hora, keďže ona má 180 cm
a ešte aj 10 cm štekle a ja 165 cm a na nohách tenisky a
nadvihla som obočie.
„Aj ja ti prajem pekný deň Vivien. Aj vám...“ pozrela som
na dievčatá, ktorých mená mi stále unikali. Obišla som ich, a šla si
sadnúť k nášmu stolu. Ešte som počula, ako Vivien niečo prehnane
afektovane vykladá svojim prísavkom.
„Tak čo, napísala si mu?“
„To som mu mala písať o pol štvrtej ráno?
A zobudiť ho?“
„A napíšeš mu?“ bože to dievča snáď neprestane.
„A čo mu mám napísať? Drahý Harry, je mi to ľúto. Som
fakt krava. Prepáč.“
„Nenapísala by som to práve tak, ale niečo v tom
zmysle.“ Povedala Meredith a skoro sa od smiechu utopila v džúse,
ktorý práve pila. Vytiahla som mobil a začala písať.
I´m so sorry... L.
Ukázala som to, Meredith. Nenamietala, tak som to
odoslala na číslo uložené ako Kučeravý pípla
mi sms o doručení a ja som s pokojom v duši vstala
a šla do školy.
Dnes sa škola extrémne vliekla. Každých 5 minút som
pozerala na telefón, či Harry neodpísal. Stále nič. Tým pádom každá ďalšia
minúta v škole, plná čakania pre mňa znamenala takmer hodinu. Nevedela som
sa dočkať, kedy skončíme. Keď sa blížil koniec poslednej hodiny, ja som len
sedela a odrátavala minúty do zvonenie. Celý čas som len klepkala prstami,
dupkala nohou a všemožne sa vrtela.
„Upokoj sa. On odpíše, uvidíš. Len sa prosím, ukludni,
lebo som z teba nervózna.“ Zašepkala nahnevane a ďalej sa venovala
výkladu. Ja som ani len netušila, aká je vlastne hodina a kto je učiteľka
hovoriaca pred tabuľou.
Po škole sme šli rovno na bus a domov. Okolo štvrtej
poobede mi pípla sms a ja som skočila po mobile ako nejaká útočiaca šelma.
It´s ok.
Aaaa zase som skončila v najlepšom... :D Nebite ma :D :P Koment? :)
Prosím čím skôr ďalšiu ja to proste nevydržím :(:( *Lili*
OdpovedaťOdstrániť