piatok 16. novembra 2012

Misery or Happiness - who knows - 18. časť

Achojte... takže konečne mám znova prístup k internetu. A čo to znamená? Že nová časť bude každý deň... (ak technické dôvody nebudú protestovať ) :D :D :D 
Túto časť by som chcela venovať Kikuš. Som ti veeeeeeľmi vďačná za tú krásnu podporu... :) Veľmi veľmi veľmi si to vážim. Zvlášť od takej skvelej pisateľky ako si ty... Určite to raz s písaním dotiahneš veľmi ďaleko :) patrí ti moje Obrovské ĎAKUJEM :) :*
Lili takisto tebe veľmi ďakujem... :) Ty si mi vnukla myšlienku uverejňovať svoje príbehy. Bez teba by tento blog neexistoval :) 
A ešte Peťka... Aj tebe ďakujem... Aj keď tvoje komentáre sa na tomto blogu nezobrazujú (boh vie prečo) ďakujem ti za tvoje komentáre v škole... :) Občas radosť počúvať ťa :D :D :D
Okej už som  ticho... :)
 Enjoy :) :*


„No ták. Sadajte. Lebo vás do toho auta napchám nasilu.“
„Neverím.“ povedala som provokatívne v nádeji, že si povie: Kašlem na teba ty krava drzá nevďačná. Nestalo sa. Normálne prišiel ku mne, usmial sa, chytil ma a prehodil si ma cez plece. Začala som ziapať na celý Londýn, biť ho, kopať a všemožne inak sa brániť, ale nijako to s ním nepohlo.
„Nekrič. Veď pobudíš celý Londýn.“ Povedal s maximálnym kludom v hlase a ako páperko ma narval do auta a potom sa pozrel na Meredith. Nadvihol jedno obočie a Meredith poslušne s mierne vydeseným pohľadom nasadla ku mne.
„Bojuj! Zachráň nás. Rob niečo! Čokoľvek!“ kričala som na ňu. Ona na mňa len vypleštila oči a Liam sa začal smiať.
„Tak dámy kam to bude“ spýtal sa. Pozreli sme sa s Meredith na seba a vymieňali si komické gestá ako vypleštené oči, krčenie plecami a podobne. Liam to všetko sledoval v spätnom zrkadle a dobre sa na nás bavil. Pomaly ale isto som začala zvažovať možnosť úteku z auta, ale keď som videla pred sebou vymakaného Liama, hneď som tento nápad zavrhla, lebo by som asi ďaleko nedobehla.
„Takže? Môžete trucovať koľko chcete. Ja mám času dosť. Nenechám vás ísť samé. Z tohto auta vystúpite až doma.“ Povedal a na znak toho, že to myslí vážne zamkol auto zvnútra. Ja som začala mykať kľučkou, byť do dverí a kričať.
„Pomoc! Uniesol nás! Pomôžte nám niekto! Ktokoľvek!“ Liam spredu sledoval moje vyčíňanie a dobre sa na ňom bavil. Takisto Meredith, ktorú ani nepohlo pomôcť mi. Keď som vzdala svoj boj s dverami, oprela som sa a vzdychla. Toto je už druhý chalan, ktorý ma unáša na aute. Zhodou náhod sú dokonca z tej istej skupiny a sú najlepší kamaráti. To je už ale že aká náhoda.
„Ešte si neskúšala strešné okno“ povedal Liam a pozrel na pootvorené okienko, v ktorom bola medzierka asi ta 5cm.
„No ha ha ha.“ Povedala som ironicky.
„Pozri Liam. Vážne by sme ocenili, keby nás necháš ísť. Vieš, my... To by si nepochopil. Proste...“ vykoktala zo seba Meredith. Liam na ňu nechápavo pozrel a otočil sa na sedačke tak, aby na nás vedel.
„Ale no tak baby. Von s tým. Čo je také strašné na mne, našej skupine, na tom, že vás chcem zaviesť domov a tak celkovo? Hm? Čo je zle? Čo je také strašne nepochopiteľné?“ povedala a pozrel sa mi do očí. Moja stena klamstiev a poloprávd sa postupne rúcala.
„Proste bývame v decáku a nechceli sme aby ste sa s nami bavili len z ľútosti. Nepotrebujeme falošných kamarátov. Chápeš? Stačí?“ vybuchla som. Liam na mňa šokovane pozrel. Neviem, či bol v šoku z môjho výbuchu, alebo z toho, čo som povedala.
„Ale veď to je úplne v poriadku. Ste skvelé baby a to odkiaľ pochádzate nie je žiadna vada. Aj keby bývate na smetisku, boli by ste našimi kamarátkami. Dnešok bol skvelý. Nevedeli sme odkiaľ pochádzate a všetko bolo super. Prečo si myslíš, že by táto informácia  mala niečo zmeniť? To si vážne myslíš, že sme len namyslené hviezdičky, ktoré nemajú city? A bavia sa len s inými hviezdičkami? Som predsa človek. Mám vlastný rozum. Priateľov si vyberám sám.“ Povedal Liam a ja som dostala neskutočné výčitky svedomia, pretože to čo povedal, bola čistá pravda. Naozaj som si myslela, že sú namyslené hviezdičky baviace sa len s inými hviezdičkami. Sklonila som hlavu a z očí sa mi vykotúľalo pár sĺz. Hanbila som sa ako pes. Nedokázala som sa mu pozrieť do očí. On mi nadvihol hlavu, zotrel slzy a usmial sa na mňa.
„To je v poriadku. Sme len ľudia. Máme svoje chyby, ktoré nezmeníme. Odteraz sme kamaráti a ja tu budem vždy. Pre vás obe.“ Pozrel sa na Meredith a znova sa usmial. Tento chalan má asi riešenie na všetko.
„Tak a teraz mi povedzte, kde vás vyhodím, lebo než sa vrátim chalani budú na kašu.“ Povedal a my sme sa začali smiať. Vysvetlili sme mu cestu a o pár minút sme už parkovali pred bránou domova. 
Vystúpili sme a on tiež. Objal Meredith a prešiel ku mne.
„Nemusíš sa hanbiť za to, že bývaš v domove.“ Povedal, usmial sa a objal ma.
„Liam, nehovor to prosím Harrymu.“ Šepla som. Usmial sa. Nebol to ale taký obyčajný úsmev. Bol to úsmev typu ja aj tak všetko viem.
„Neboj sa. Povieš mu to ty sama, keď budeš pripravená. Tvoje tajomstvo je u mňa v bezpečí.“ Povedal, pohladil ma po pleci, sadol do auta a odfrčal ratovať chalanov.
Pozreli sme sa s Meredith na seba, usmiali sa, chytili sa za ruky a išli do izby.
Celú noc som si v posteli premietala, čo sa stalo v tej uličke pri záchodoch. Rozmýšlala som, čo by bolo, keby sa pobozkáme, aký by bol ten bozk, ako chutia jeho pery. Ako veľmi sa klepal každučký kúsok môjho tela, keď stal tak prekliato blízko pri mne. A došla som k jedinému záveru. Harry Styles úplne a nezvrátiteľne zblbol moju myseľ aj moje telo. Je to ako choroba. Neliečiteľná. Ako sa toto mohlo stať mne? MNE? Dievčaťu, ktoré nikdy predtým neriešilo chalanov, nepoužívalo make-up, a stavalo si obranné hradby, za ktoré sa až doteraz nikto nedostal? Dievča s imageom drzej, papuľnatej, zlej. Tej, čo má vlastný svet a nikto a nič ju nezaujíma...

Poprosím vaše komenty... :) :) :) Ďakujem :) :* 

2 komentáre:

  1. Sooooo perfect! milujem to, je to dokonalé, krásne, perfektné, neviem ešte aké, no dosť na to, aby som an tom bola totálne závislá! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nepreháňaj ;) Určite to ani zďaleka nemá na tvoje príbehy ;) :D :*

      Odstrániť